Konečne prišlo na víkend a bohatú filmovú sobotu, nabitý program priniesol nejeden skvost či milé filmové prekvapenie. Sychravé počasie sa ani v tento víkendový deň nepolepšilo ale ani takéto neduhy prírody nemohli odradiť filmového fanúšika a opäť sme mali na festivale slušný záujem o filmy.
Už predobedie odštartovalo so zaujímavou filmovou ponukou, pre tých čo majú radi filmové umenie, ťažie príbehy a vizuálne podmanivé obrázky, tu bola Oscarom ovenčená talianska dráma Veľká nádhera (La grande bellezza, 2013). Na druhú stranu tu bol zas film pre tých čo majú radi drsnejšie filmy, thriller Maniak (Maniac, 2012), kde sa zaskvel v hlavnej úlohe Elijah Wood, sa veru vie v danom žánri predviesť. V úlohe psychopata je ako doma, čo už potvrdil aj vo filme Sin City(2005), film ponúkne zaujímavú kameru, má slušnú dávku napätia, nevyhnutnú drastickosť aj keď ako je dnes zvykom dosť nechutnú.
V podvečerných hodinách prišlo na veľké prekvapenie s filmom Temné údolie (Das finstere Tal, 2014). Film z rakúsko-nemeckej koprodukcie ponúkne veľmi nevšednú tému z týchto končín, žánrovo ide o western o klasickej pokrvnej pomste ale v danom podaní dostáva príbeh ráznosť, ktorá upúta hneď od samého začiatku.
Aj keď dejovo sa to nejak zvlášť neženie dopredu ale skôr to necháva diváka vychutnávať vtedajšiu atmosféru skromných ľudí žijúcich v mierne nehostinných podmienkach pod diktatúrou rodiny Brennerovcov, pre ktorých sú sväté len sebe blízke pravidlá-zákony.
Príbeh natočený v krásnych prírodných vysokohorských lokácia len pridá na akejsi neokukanej nevšednosti. Takže pokiaľ v prvej polovici príbehu sa zoznamuje z okolím a postavami, v tej druhej už príde na dravosť, drsnosť a temnotu. Režisérsky ide o veľmi zručne natočení snímok, kde vyniknú pre nás neznámi herci na čele s výborným anglickým hercom Sam-om Riley, dej s minimom dialógov vsádza skôr na obrazovú kompozíciu, kde vizuálne poňatie spraví svoje penzum, k tomu tu je strhujúca akcia keď príde na nejakú tu prestrelku, čo nemôže chýbať v poriadnom westerne, je tu hmatateľná temná drsnosť, k tomu tu je dynamická a dravá hudobná vložka. Jednoznačne takýto tématický film stojí za pozornosť, pre fanúšika westernu nevyhnutnosť.
Dokonca aj rodinný dokument dokáže byť pútavo podaný, o čom dokazuje snímok režisérky Heleny Třeštíkovej Soukromý vesmír (2012), jej 37 rokov mapovania súžitia jednej rodiny stál za to. Dokument kde môžeme sledovať ako sa spolu z rodinkou menila aj doba. Režisérka nám po projekcii asi v hodinovej diskusii masterclass priblížila ako prebiehala jej tvorba, zanietenie pri tomto dokumente a ako to ovplyvnilo jej život.
Z neskorou nocou prišlo aj na drsnejšie filmy a na očakávaný noční maratón zo Šialeným Maxom. Na začiatok sme mali možnosť vidieť krátkometrážnu tvorbu z našich končín. A keď už ani u nás sa veru nevyhneme svetovému zombii trendu a tak tu máme krátkometrážny počin M Is for Malnutrition (2013), ktorý ponúkne drsné scény ale i nejakú tu pointu.
[vimeo]https://vimeo.com/78136968[/vimeo]
Následne prišlo na večer Mela Gibsona ako šialeného Maxa v remastrovanej trilógii Mad Max (1979, 1981, 1985) vo verziách v originálnom znení. Počas tohto maratónu prišlo cez prestávku medzi filmami aj na nejakú tu súťaž, kde si svoje filmové znalosti mohli preveriť tí odvážnejší súťaživejší nadšenci. Takže dvaja súťažiaci dobrovoľníci mali možnosť napísať názvy filmov z ponúknutých obrázkov aut, ktoré sa zaskveli v daných snímkach a nebolo to nič ľahké lebo výber bol v rozmedzí minimálne posledných 50 rokov, takže kto nemá odsledovanú podrobnejšie kinematografiu v takomto rozsahu mohol len nevedomky tápať a lámať si hlavu z akého len filmu dané obrázky môžu byť.
Možnosť vidieť trilógiu Šialený Max na veľko plátne sa len tak neodmieta a prinieslo to aj zaslúžene ovocia lebo išlo o úžasný atmosférický zážitok, kde drsné kaskadérske naháňačky na post-apokalyptických autách majú neskutočné grády aj dnes a ich docenenie je nesmierne, dajú sa označiť v rámci danej tvorby za klenot. Premietanie týchto filmov sa skončilo tesne nad ránom po piatej hodine.
Napísal: Matúš Gajdošech
Foto: Martin Magál – Maggi
