Zdzisław Beksiński bol jedným z najznámejších poľských maliarov. Jeho temné surrealistické maľby pôsobia na mnohých znepokojivo a nedajú im spať. On sám nazýval svoje maľby fotografiami snov. O tom aký bol on a jeho rodina môžete niečo zistiť vďaka celovečernému hranému debutu Jana P. Matuszyńskeho. Film s názvom POSLEDNÁ RODINA je nakrútený podľa skutočnosti a do slovenských kín ho prináša Asociácia slovenských filmových klubov.
Maliar Zdzisław Beksiński trávil svoje dni medzi štyrmi stenami varšavského bytu, obklopený len svojou rodinou. Navzdory socialistickej šedi okolia bol jeho vnútorný svet plný surreálnych vízií, farieb, vášne a perverzných fantázií. Život rodiny sa točil okolo syna, neurotického Tomka. Neustály boj s vnútornými démonmi mu znemožňoval normálne žiť, ponáral sa však do sveta hudby a filmu a navzdory svojmu hendikepu sa stal priekopníkom západnej popkultúry v Poľsku. Príbeh rodiny tohto významného maliara zaujal mladého režiséra Jan P. Matuszyńskeho. „Myslím, že táto rodina bola zvláštna v mnohých ohľadoch. Dve fascinujúce a zložité osobnosti – otec a syn. Obaja mali veľmi temné stránky. Na druhú stranu boli obaja veľmi vtipní, mám tým na mysli vtipní v štýle Montyho Pythona. Miestami veľmi ironickí a sarkastickí. A potom tam bola Zoša – manželka a matka. Tá celú rodinu držala pokope. Veľmi tichá. Nemala žiadny vlastný priestor, kde ventilovať emócie. Nemaľovala, nemala čas sama pre seba. Iba vďaka nej všetko tak nejak fungovalo. To bola jej úloha. Bola asi tým najdôležitejším členom rodiny. Zajímalo ma aj to, aké to asi bolo žiť medzi všetkými tými obrazmi,“ hovorí o filme.
Dôležité je zdôrazniť, že nezvyčajný príbeh je nakrútený podľa skutočnosti. Beksiński po sebe totiž zanechal množstvo materiálu, s ktorým sa dalo pracovať. „Musí to byť najlepšie zdokumentovaná rodina na svete. Zdzisław začal nahrávať rodinnú históriu na audiokazety v roku 1957. Rok nato sa narodil Tomasz. V osemdesiatych rokoch dostal prvú videokameru a od tej chvíle nahrával všetko. So všetkými tými obrazmi okolo. Pri nakrútení niektorých scén sme dokonca používali rovnaké kamery, ako mal Zdzisław. Chcel som to urobiť rovnako ako on,“ dodáva režisér.
Beksińskeho život nebol ľahký. Jeho manželka zomrela, syn spáchal samovraždu a samotný Zdzisław bol zavraždený. Jeho obrazy pôsobia desivo, no fascinujúco. Film Jana P. Matuszyńskeho ide za jeho obrazy. Hovorí o rodine, ktorej členovia sú si veľmi blízki a hoci ich prípad je v Poľsku považovaný za veľmi temný, nechýbal im zmysel pre humor a kvalitnú hudbu. A toto všetko táto snímka ukazuje. V zahraničí sa film stretol s veľkým diváckym úspechom. V Českej republike si ho dokonca diváci vybrali do distribúcie sami prostredníctvom projektu Scope 100. Do kín na Slovensku ho prináša Asociácia slovenských filmových klubov od 3. augusta. Tí nedočkaví si ho však môžu pozrieť aj túto stredu 26. júla na premiére v bratislavskom Kine Lumière.
Zdroj: Asociácia slovenských filmových klubov
