O výkop pondelkového (14.10.2013) metalového večera sa postaralo švédske kvinteto Grandexit, ponúkajúce nám pre túto krajinu typickú formu melodického thrash/death metalu, ktorý tu už pred nimi a myslím, že ešte aj po nich bude hrať nepreberné množstvo nasledovníkov – priekopníkov tzv. gothenburgského štýlu, medzi ktorých patria At The Gates, In Flames alebo Dark Tranquility.
Kapele nemožno uprieť snahu predviesť sa na pódiu v čo najlepšom svetle, bohužiaľ prevarenosť gitarových postupov a nedostatok originality v mojich očiach/ušiach zásadne degradoval ich snaženie. Veď prečo počúvať x-tú kópiu, keď originál je stále životaschopný.
O trochu lepšie na tom boli ich kolegovia od protinožcov. Aj keď sa nedá povedať že Austrálčania Dawn Heist hrali niečo prevratné a doteraz nepočuté (v súčasnosti sa to už darí málokomu), nu-metal, ktorý produkujú, ma zaujal netradičnejšími aranžmánmi, živelnosťou prednesu a chytľavosťou motívov, v ktorých sa stretávali klávesové motívy (púšťané zo slučiek) s gitarovým riffovaním na rozmedzí Deftones/Meshuggah.
Bohužiaľ, s nástupom druhého zástupcu severských krajín, fínmi Mors Principum Est sa na pódium opäť vrátila nuda a šeď. Neinvenčný power metal v ich podaní do ešte väčšieho priemeru ťahal aj jednotvárny škriekaný vokál. Naozaj som počas celého ich vystúpenia nevedel prísť na príčinu, prečo práve táto kapela ide európske turné, ich skladby by podľa môjho názoru neobstáli ani u ortodoxného fanúšika tohto štýlu. Do karát im na viac nehral ani zastretý a totálne neprierazný zvuk.
Nástup Threat Signal bol preto pre väčšinu z prítomných (cca 100) divákov určite vykúpením. Kapela takisto neponúka nič, čo už tu nebolo, ale snaží sa svoj math/industrio-metal podať zaujímavou formou a tak sa pristihnete, ako si v rámci jedného songu nemáte problém zaspievať s kapelou refrén, aby ste sa v zápätí ocitli v divokom mosh pite. Ďalšou veľkou devízou je zohratosť a vyhratosť všetkých muzikantov, nehovoriac o tom, že Jon Howard je typom frontmana, ktorý si vie omotať publikum okolo prstu, len čo vystúpi na pódium. Detailne nemám tvorbu Threat Signal naštudovanú, no musím priznať, že naživo som sa veru nenudil ani chvíľku a bolo mi aj dosť ľúto, keď kapela po nejakých 50tich minútach uvoľnila pódium pre headlinera tohto večera.
Tým boli ďalší zástupcovia krajiny javorového lista. Montrealskí The Agonist, vedení charizmatickou (v jej prípade tento prívlastok sedí ako uliaty) speváčkou Alisson White-Gluz ma v minulosti uchvátili svojou živelnosťou, ktorú na albumoch predstavovalo zaujímavé kĺbenie math/death/thrash corového sveta, do ktorého farebnovlasá slečna nemala problém vytiahnuť rôzne polohy spevu od extrémneho growlu až po melódie zaváňajúce gotickým metalom. Na ostatnom albume sa bohužiaľ tieto ostré hrany ako keby obrúsili a viacej sa hralo na istotu poslucháčskej základne.
Našťastie koncert poskytol práve to, čo novému albumu podľa mňa trochu chýba. Teda príval nespútanej energie. Kapela šliapala na plno počas celého setu, nešetriac seba ani kotol pod pódiom. Zaznel prierez celou tvorbou. Naozaj obdivuhodný bol výkon už spomínanej Alisson. Na živom prevedení striedania melodických a extrémnych vokálov už pohorel nejeden spevák, nehovoriac o tých, ktorí rezignovali a nechávajú sa na koncertoch zastúpiť technologickými vymoženosťami (sample). Ona to všetko odspievala/ odvrešťala naozaj so cťou a ani po hodine jej melodickým linkám nechýbala čistota tónov. Niekedy bol jej spev možno až veľmi v popredí, čo šlo na úkor ostatných nástrojov, avšak to len trochu ubralo na celkovo vynikajúcom dojme, ktoré vo mne prvé koncertné stretnutie s The Agonist zanechalo.
Fotky z koncertu nájdete tu: The Agonist | 14.10.2013 | Randal club | Bratislava | Foto: Jana
Napísal: Alexander Sucháček
Foto: Jana
