…keď minulosť nechce odísť, alebo keď havrany nazabúdajú
Ver, že havran vidí a počuje viac, než si myslíme a rozmýšľa viac, než by sme sa nazdali.
Karma. Jedno slovo. Jeden význam. A predsa znamená tak veľa. Mysli si, želaj alebo sprav niečo a ono sa ti to vráti. Je jedno, či je to dobré alebo zlé. Ono si to k tebe skôr alebo neskôr cestu nájde.
Keď mal William Bellman desať rokov, na poli zastrelil prakom havrana. Aj keď chcel vykríknuť a vystrašiť ho, aby ho kamienok nezasiahol, neurobil to, nevydal ani hlásku. Vtedy mu prvýkrát vstúpila do života smrť a týmto momentom sa celý kolotoč udalostí začal…
Will začal pracovať v rodinnej textilke, darilo sa mu, v obchode sa vyznal viac, než dosť. Našiel si úžasnú ženu, s ktorou mal štyri deti. No postupne a začalo peklo – do mesta prišla horúčka a spolu s ňou odišlo viac než veľa ľudí. Z toho aj Bellmanovi najbližší…
„Radcami veľkého boha severu boli dva havrany – Myšlienka a Pamäť. Iné bytosti nemohli prekračovať hranice medzi svetmi, ale Myšlienka a Pamäť si lietali, kam sa im zachcelo a so smiechom sa vracali späť. Mali množstvo potomkov a každý z nich bol obdarený schopnosťou hromadiť a odovzdávať ďalej všetko, čo vedeli ich predkovia. Havran, ktorého zostrelil William Bellman, bol jedným z ich nespočetných praprapravnukov. V ten deň urobili urobili tieto havrany všetko, aby zachovali spomienku na stratu a potom z nebezpečného miesta odleteli. Nikdy sa nevrátili.“
Slovo, ktorým často označujú havrany, je bezcitnosť. Pre Myšlienku a Pamäť dosť zvláštne pomenovanie.
Kniha, po ktorej dočítaní nie je nemožné nezamyslieť sa. Mňa osobne asi na polhodinu priklincovala v kresle a myšlienky mi ušli. Koniec knihy síce nedotiahnutý, otvorený, nedomyslený, ale ospravedlňuje to fakt, ako autorka vystihla dobu viktoriánskeho Londýna – tajomno, smrť, gotika, prekliatie.
Napísala: Veronika Sivoková
