Hitler sa prebudí v novodobom Berlíne. Konkrétne v roku 2011. Ani sám nevie ako a ocitne sa vo filmovom priemysle. Najprv začne hosťovať v show v jednej známej nemeckej televízie, kde neskôr bude moderovať vlastnú show, kam si sám vyberá a pozýva hostí. A čo iné by tam robil, ako diskutoval. Slovo – vec, ktorú ovláda.
Podarená satira na tému, ktorá sa dotkla hádam každého. Našťastie, židovská otázka, v podstate, nedotknutá.
„Znovuzrodený Hitler“ si strieľa nie len zo zamestnancov štúdia, ale aj z divákov, ľudí na ulici, na Oktoberfeste alebo z majiteľa čistiarne, či z dnešných politikov. Napríklad kancelárku prirovnal k „neforemnej prepelici“, alebo dajako obšírnejšie takto – „Na čele štátu stála ťarbavá žena s dôverčivým výrazom smútočnej vŕby, ktorá sa celkom zdiskreditovala už len tým, že 36 rokov spoluvytvárala boľševický prízrak na východe Nemecka a nikto v jej okolí nepostrehol, že by sa jej tam nepáčilo. Dala sa dokopy s bavorskými opilcami, ktorý vytvorili, zdalo sa mi, dosť žalostnú kópiu národného socializmu“. (Tu je už iba otázne, či to má byť Hitlerov pohľad alebo autorov. Ale veď v satire ide o smiech, nie?) Aj napriek tomu, že vravel v našom svete o svojej dobe, mal šťastie, že aj nevedomky, jeho slová v kontexte význam dávali. Autor sa či už s dialógmi alebo monológmi pekne vyhral.
Kto by povedal, že raz sa budeme smiať na knihe, kde ústrednou postavou je Hitler? No ako vidíme, toho dňa sme sa dožili a tá kniha, napriek všetkému, núti naše ústa vytvoriť úsmev. Síce keď si uvedomíme, z čoho sa smejeme, úsmev ochladne – pretože to už nie je fikcia, ale holý fakt. Kam len toto ľudstvo speje?
Jedna z vecí, na čo kniha poukazuje je, že sa smejeme z vecí, ktoré by mali byť na plač: „Iste, ja sám som kázal a kázal, že východ nemáme nikdy považovať za definitívne vybavený, že tam musí pretrvať istý konflikt, pretože zdravý národ potrebuje každých 25 rokov vojnu, aby omladil svoju krv. Lenže v Afganistane s neodohrával dlhodobý boj, aký zocelí každé vojsko, ale skôr vtip! Vzorové počty obetí vôbec nedojímali.“
Napísala: Veronika Sivoková
