Oslava 20teho výročia tohto bezpochyby už celosvetového metalového sviatku sa vydarila aj napriek faktu, že počet kapiel, ktoré sú oznamované do programu a následne rušia svoje vystúpenie, bol v porovnaní s minulosťou opäť o čosi vyšší.
Tým, že tento rok svoje vystúpenie odriekla aktuálna špička tvrdej hudby Mastodon ostal festival bez top headlinera, ktorého v minulých rokoch predstavovali kapely ako Slayer alebo Machine Head. Obavy o celkovú návštevnosť však boli zadupané do prachu známej vojenskej pevnosti v Jaroměři už v prvý hrací deň a tak sa len potvrdil fakt, že tento festival už dávno nie je len o tom, s akými menami v programe sa vytasia organizátori z Obscure Promotion.
Tak ako je v posledných rokoch zabehnutým zvykom, vystúpenia kapiel prebiehali na troch pódiách, z toho na dvoch hlavných (Jägermaister a Metalshop stage) sa vystúpenia striedali a na treťom (Metalshop stage umiestnený v zadnej časti areálu vojenskej pevnosti) sa predstavili možno niekedy menej zvučnejšie, no často o to zaujímavejšie formácie. Vzhľadom k faktu, že niekedy sa vystúpenia kapiel prelínali, bolo samozrejme nemožné vidieť všetky vystúpenia, o ktoré mal človek záujem. Skúsim za seba vypichnúť pár tých, ktoré ma oslovili prípadne ináč zaujali najviac.
Z kapiel, ktoré som mal možnosť vidieť prvý krát a nepatria medzi zvučné mená, ma prekvapili českí postrockeri Drom, taliani Ad Nauseam sa blysli kompozične zaujímavým avantgardným death metalom, ktorý nezaprel vplyv kanadských Gorguts. Kvalitný post HC/sludge v podaní Rosetta si napriek poludňajšiemu hraciemu času (slnko tento krát nešetrilo prevažne čierno odetých fanúšikov tvrdej hudby počas celého festivalu) určite našiel cestu k viacerým novým fanúšikom. V posledný deň najprv jemný až komorný neofolk zoskupenia Rome pohladil duše poslucháčov, aby tieto o pár hodín neskôr zhoreli v pekelnom ohni nekompromisného rúhačského death metalu Grékov Dead Congregation.
Zo známejších mien, ktorých vystúpeniu sa mi doteraz úspešne darilo vyhýbať sa, ma do zeme zadupalo piatkové energické math coreové besnenie amíkov The Dillinger Escape Plan, ktorí sa okrem presvedčivého hudobníckeho prezentovali aj slušným športovým výkonom v disciplínach ako lezenie po pódiovej konštrukcii, skok z gitarového racku umiestnenom na gitarovom aparáte, alebo chôdza po hlavách fanúšikov. Hlboký dojem vo mne zanechali islanďania Sólstafir. Ich post metal sa vznášal nad celým areálom vojenskej pevnosti a na chvíľu prinútil zúčastnených započúvať sa do ich hudby bez toho, aby sa ich telo muselo zmietať v pre metalovú hudbu typických pohyboch (headbang, mosh atď). Premiéru u mňa malo aj zoskupenieprojektu Death DTA, ktoré vzdáva hold ikone death metalu Chuckovi Schuldinerovi prehrávkami skladieb od legendárnych Death. Zostavu pre Brutal Assault session okrem hviezd na poste bicích (Gene Hoglan) a basgitary (Steve DiGiorgio) vhodne dopĺňal Bobby Koelble (gitarista v čase vydania albumu Symbolic) a Max Phelps, ktorý v niektorých momentoch určite zapríčinil úvahy poslucháčov o možnosti reinkarnácie, nakoľko jeho výzor a pódiový prejav často evokoval pocit, že sa na pódiu nachádza nebohý Chuck. Festival tento rok ukončil aj moje dlhoročné čakanie na vystúpenie Švédov The Haunted. Napriek hudobne poctivo odohranému setu vo mne živé prevedenie ich agresívnych thrashových jázd zanechalo rozpačitý dojem spôsobený najmä mdlým výkonom pred časom navrátivšieho sa speváka Marca Ara, ktorý nepatrí medzi mojich favoritov ani čo sa týka albumových zásekov tejto bandy. Zvláštne dojmy vo mne zanechalo vystúpenie Godflesh. Musím uznať, že ak sa ma najbližšie niekto opýta, ako znie industriálny metal, odporučím mu túto kapelu, nakoľko monotónnosť ich skladieb si veru nezadala s predstavou dňa stráveného prácou za pásom vo fabrike niektorého z gigantov automobilového alebo iného priemyslu.
Vzhľadom k dlhoročnej histórii festivalu je samozrejmosťou, že časť mien objavujúcich sa v zozname účinkujúcich sa opakuje. Našťastie sa väčšinou jedná o kapely, ktorých vystúpenie si nemáte problém pozrieť znova. Medzi tie u mňa patrí Vader, ktorí napriek tomu, že som ich videl prvý krát ešte niekedy v roku 1996, predviedli naozaj natoľko strhujúci výkon, že prinútil vydať zo seba posledné zvyšky síl publikum už znavené štvordňovým hudobným maratónom (nakoľko hrali takmer úplne na záver). Jaroměř tento rok poctili svojou účasťou aj dve z absolútnych ikon severského black metalu. Vystúpenie Mayhem bolo tak ako celá ich kariéra kontroverzné, čo potvrdil následný rozptyl reakcií – od nadšenia po totálne sklamanie. Čo sa mňa týka, patrím skôr k tej prvej skupine, na ktorého platila charizma niekedy až úchylne pôsobiaceho frontmana Attillu Csihara. To Švédi Marduk zožali vyslovene pochvalné reakcie. Nečudo, veď odohranie kompletného albumu Panzer Division Marduk mohlo znamenať omyl iba v prípade, že by bubeník vražedné tempo tejto dosky nezvládal utiahnuť naživo (čo sa nestalo). Medzi ďalšie zoskupenia, ktoré určite nepodliezli svoj vysoký štandard patrili tento rok Monuments (skvelý výkon speváka Chrisa Baretta), Enslaved, Vildhjarta, Horse the Band (opäť raz nintendo/core zábava, ktorá je dobrá v tom, že sa absolútne neberie vážne aj napriek tomu, že pred nimi v publiku kapela vidí prevažne temne sa tváriace ksichty), Decapitated, Psycroptic (technicky dokonalé odohraný set, nechápem prečo ich dramaturgovia opäť zaradili medzi tie skôr vystupujúce kapely), Cryptopsy, At The Gates, God Dethroned, Sepultura (skvelé vystúpenie oslavujúce 30 rokov existencie), Defeated Sanity, Suicide Silence či Walls of Jericho (opäť ďalšia skvelá mosh jazda riadená neúnavne burcujúcou Candace Kucsulain).
Samozrejme, našlo sa aj vystúpenie, ktoré asi aj samotné kapela nehodnotila ako najvydarenejšie (Ill Niňo, Napalm Death), prípadne si účinkujúci mysleli, že vydarené bolo, ale publikum/porota sa zhodlo na opaku (Soulfly). Všeobecne však možno opäť tak za výber účinkujúcich ako aj za skvelú organizáciu (opäť bol k dispozícii na festivalové pomery skvelý výber občerstvenia, metalového tovaru a mimo koncertných aktivít pre návštevníkov) celému festivalovému tímu vyseknúť poklonu a vysloviť túžbu, aby vo svojej snahe posúvať úroveň Brutal assault-u stále vyššie nepoľavovali aj v ďalších rokoch.
Napísal: Alexander Sucháček
