„Haky, baky, štyri straky. Štyri straky. Zasekla som sa na nich, ďalej mi to nejde. Hlavu mám plnú zvukov, v ústach chuť krvi. Štyri straky.“
Príbeh o stroskotanej alkoholičke, ktorú manžel vymenil za inú a ktorú vyhodili z práce, samozrejme, kvôli alkoholu, má najprv na prvých stránkach ničím nezaujal. Tuctové riadky som sa ale donútila čítať, predsa táto kniha nemôže byť bestseller len tak.
A potom to prišlo. Nie a nie sa od tých riadkov odtrhnúť. Každý deň som čakala,kedy prídem z práce domov, aby ma mohol tento príbeh opäť pohltiť.
To tajomno, to napätie, zápletky. Krv v žilách doslova v niektorých momentoch až tuhla: „Už sa nesmeje. Vracia sa ku mne. Má niečo v ruke. Spadnem. O čosi si udriem hlavu. Asi sa povraciam. Všetko je červené. Nemôžem sa zdvihnúť zo zeme.“ Inokedy som bola prefackaná sentimentom, najmä keď Rachel spomínala na svoje manželstvo: „Sú takí, ako kedysi ja, sú ako Tom a ja pred piatimi rokmi. Sú tým, o čo som prišla. Sú všetkým, čím som kedy chcela byť.“
Autorka využíva pri rozprávaní príbehu troch rozprávačov, vďaka ktorým si celý príbeh spájame do jedného celku a môžme ho teda sledovať z viacerých uhlov. Postupne zisťujeme, že tieto tri postavy toho majú spoločné viac ako dosť. Táto kniha nie je jedna z tých – ako na horskej dráhe. Tu sa príbeh rozbehne a nemá brzdu. Tento príbeh naberá na rýchlosti každým otočením listu.
Napísala: Veronika Sivoková
