KINGS OF THRASH Reportáž: Rodinná oslava thrash metalu

V stredu 6. novembra 2024 zavítali dvaja pohrobkovia stále fungujúcej thrash metalovej legendy MEGADETH do Zvolena.

Prvý z nich, David Ellefson známy aj ako Dave „Junior“, patril medzi prvých, ktorých zakladateľ skupiny Dave Mustaine v roku 1983 prizval do svojej novozaloženej kapely, ako svojho vtedajšieho suseda. Dave „Junior“ sa v kapele zdržal na dvakrát spolu 30 rokov a nahral zásadné, dnes už klasické, nahrávky Killing Is My Business… and Business Is Good! (1985), Peace Sells…but Who’s Buying? (1986), So Far, So Good…So What! (1988), Rust in Peace (1990), Countdown to Extinction (1992), alebo Youthanasia (1994). Na albume So Far, So Good…So What! (1988) sa stretol vtedy s novoprijatým gitaristom Jeffom Youngom. Jeff sa ale v kapele dlho neohrial a po dvoch rokoch, jednom albume a turné bol aj s vtedajším bubeníkom Chuckom Behlerom vyhodený. Kapela a hlavne „Toxic Twins“ – Dave a Dave, v tom čase prechádzali zložitým obdobím poznačeným užívaním tvrdých drog. Po tomto období a dočasnom očistci, prišla na rad zlatá éra kapely, ale to už je dávno známy príbeh…

Jeff sa s Daveom znovu zišli po dlhých 35 rokoch. Do novosformovanej „spomienkovej“ kapely KINGS OF THRASH si prizvali speváka a gitaristu Chaza Leona a bubeníka Freda Achinga. V rámci reklamy na koncert kapely sa sľubovalo to najlepšie z klasických albumov MEGADETH. Okolo desiatej hodiny sa rozozvučali prvé tóny pochodového intra „Into Lungs of Hell“ a kapela pomaly napochodovala na pódiu. 62-ročný sólový gitarista Jeff Young s legendárnou gitarou The Ibanez Destroyer zvanou „The Shark“ upravenou a autorizovanou gitarovým novátorom Eddie Van Halenom, predvádza, čo sa za tie roky naučil a nezabudol – rýchle, melodické a originálne poňaté sóla. Ako posledný prichádza hlavná hviezda večera, 59-ročný Dave Ellefson s autorskou sériovou basou, ikonickou sivou Bass CBX IV | Jackson. Páni muzikanti nezabudli nič zo svojho majstrovstva a po hranom intre prišla na rad prvá spievaná, nádherne ťahavá „Mary Jane“. Kapela pokračuje spomienkou na 30-ročný album Youthanasia s hitovkou „Train Of Consequences“ s výborným melodickým refrénom a po nej menej známou, údernou „Victory“. Späť k albumu So Far…a „groovie valec“ v podobe skladby „Liar“, s typickým Mustainovým frázovaním „cez zuby“. Spevák a gitaristu Chaza Leona zvládal svoj post dôstojne a to nielen výzorom, kedy mal v rukách gitaru „striebornú šípku“ ala Dave Mustaine, ale aj jeho nie až tak zložitý, ale skôr osobitý spevácky prejav. Skladba končí bubeníckym sólom Freda Achinga, kde ukázal svoju bubenícku rýchlosť, ale aj slušnú technickú úroveň.

Jeff Young stišuje potenciometre na gitare a v tónoch vyhrávky sa zrkadlí jeden z najväčších hitov MEGADETH „In My Darkest Hour“, kde v textovej časti Mustaine odkrýva svoje najtemnejšie „ja“ a je inšpirovaný tragickou smrťou bývalého spoluhráča Cliffa Burtona. Skromne zaplnená sála, odhadom niečo cez sto ľudí, reflektuje na každú skladbu. Aj muzikanti si koncert užívajú a s úsmevmi a pohodou prezentujú veľké hity thrashovej histórie. Na rad prichádza skvelý album Peace Sells… a z neho zasnená a baladická „Good Mourning/Black Friday“. Na debut nechali muzikanti zaspomínať prostredníctvom rýchlej „Last Rites / Loved to Deth“.

Azda najväčší klenot kapely, album Rust in Peace, je zastúpený v podobe apatickej, terapeutickej a extrémne návykovej „Dawn Patrol“ s výraznou basovou linkou. A znovu späť ku koreňom tvorby prostredníctvom technickej skladby „The Skull Beneath the Skin“ a asi najrýchlejšej a kultovej „Rattlehead“, ktorá inšpirovala k vzniku maskota skupiny Vic Rattleheada – kostlivca v obleku, ktorý stelesňuje frázu „nepočujem zlo, nevidím zlo, nehovorím zlo“, ako aj symbol cenzúry. Oči má zakryté nitovaným priezorom, ústa zovreté a uši zatvorené kovovými uzávermi. Skupina sa rozlúčila so „zvolensko/bystrickým“ publikom thrashovou  cover verziou skladby „These Boots Are Made for Walkin“, od amerického country speváka a skladateľa Barton Lee Hazlewooda, kde si kapela schuti „zajamovala“ a Jeff Young ukázal, že je stále schopný, šikovný a sympatický gitarista. Ako absolvent hudobnej školy Musicians Institute v roku 1985, získal právom aj keď nakrátko, vstupenku do jednej z najväčších thrashových veličín hudobného sveta. Ako posledné dve skladby prišli na radu prídavky. Prvým bol skvelý hit od THIN LIZZY „Cold Sweat“ a po nej politická a stále aktuálna hymna „Peace Sells“, s legendárnym introm basovej linky Davea Ellefsona.

Ako prvé, sa však vo Zvolene predstavilo hviezdne zoskupenie DIETH, kde sa stretli výborní muzikanti, basgitarista David Ellefson ocenený cenou Grammy (ex-MEGADETH), švédsky gitarista a speváka Guilherme Miranda (ex-ENTOMBED A.D.), ktorý bol nominovaný na švédsku cenu Grammy a bubeník Michał Łysejk (ex-DECAPITATED). DIETH, dokonca získali prestížnu nomináciu v dvoch kategóriách na 66. výročnom odovzdávaní cien Grammy, a to za skladbu „Walk With Me Forever“ o najlepší rockový výkon a skladba „To Hell and Back“ bola nominovaná na cenu za najlepší metalový výkon. DIETH hrali rýchlo, presne, energicky, úderne a na vysokej muzikantskej úrovni. Výborný úvod večera!

Po nich sa predstavilo grécke powermetalové kvarteto ANDRY v čele s brunetkou Andry Lagiou. Na pódiu sme videli šťastnú kapelu, s trošku bizarným prejavom a retro štýlom, ktorá predstavila skladby zo svojho debutu  Skies. Koncert uzavrela v solídne zvládnutej cover verzii Burn (1974), od velikánov DEEP PURPLE.

To bola stredajšia – vydarená rodinná oslava thrash metalu a dvoch veľkých sympaťákov Davea a Jeffa. Vidieť veľké mená veľkého štýlu z blízka a po koncerte mať tú možnosť odfotiť sa s nimi a vyspovedať ich slávne thrash obdobie bolo určite skvelým zážitkom, nielen pre mnohých pamätníkov, ale aj pre mladú generáciu, ktorá sa v zvolenskom kulturáku tiež „mihla“. Možno by som si vedel predstaviť ešte pár klasík na pódiu ako  „Wake Up Dead“, „The Conjuring“, alebo „Mechanix“… možno nabudúce.

Napísal: Filip Glocko
Foto: Jana Holičková