Úlohou Divadelného ústavu je konzervovať pominuteľnosť, napísala v roku 1971 jedna z najvýznamnejších opôr vtedy mladej odbornej inštitúcie Nelly Štúrová. Boli časy, keď dokumentácia stála takmer pred zánikom, vzácne zbierky sa presúvali do unimobuniek, častokrát natlačené do igelitových vriec. Mnohé z exponátov by dnes boli minulosťou nebyť osobnej zaangažovanosti jednotlivcov. Ďalšou hrozbou bolo aj normalizačné vedenie, ľudia, ktorých do ústavu umiestnili za ich „zásluhy“ na poli súdružského bratríčkovania. Našťastie sa stretli s inými, na ktorých neskôr spomínal Ján Jaborník takto: „Považujem za veľký životný dar, že obdobie, v ktorom sa mladý človek dosť intenzívne formuje, som mohol stráviť v spoločenstve takých vynikajúcich a v Divadelnom ústave z politických a ideologických dôvodov odložených ľudí – akými okrem Stana Vrbku, Nelly Štúrovej a Antona Kreta boli aj Gimen Mačugová, Perla Karvašová a Ivan Turzo. Okrem iného som v ich spoločnosti mohol vidieť a pocítiť, ako sa vzdoruje dosť surovému mocenskému tlaku a že základ tohto vzdorovania súvisí s nemalou osobnou a osobnostnou kultúrou, a rozmerom, ktorý by som nazval duchovným.“
Výstava ponúka výber toho najvzácnejšieho, čo sa Divadelnému ústavu za 50 rokov jeho existencie podarilo uchovať z oblasti slovenského divadelníctva, konkrétne z magického momentu stretnutia divadelníkov s divákmi. Expozícia je rozdelená na tri časti. Námestie Divadelného ústavu predstavuje päťdesiatročnú inštitúciu s jej dejinami i súčasnými aktivitami. Scénografická ulica zahàňa scénografické a architektonické makety, scénické návrhy, fotografie, kostýmy, divadelné plagáty a iné predmety zo scénografických zbierok Divadelného ústavu. Ich autormi sú špičkoví slovenskí výtvarníci od najstarších období až po súčasnosť – Ľudovít Hradský, Ladislav Vychodil, Helena Bezáková, Boris Kudlička a mnohí ďalší. Bulvár pozostalostí predstavuje dvoj- a trojrozmerné predmety z personálnych a inštitucionálnych akvizícií Divadelného ústavu. Návštevníci budú môcť nahliadnuť aj do pozostalostí významných osobností slovenského divadla, ako sú Janko a Oľga Borodáčovci, Magda Husáková-Lokvencová, Andrej Bagar, Lucia Poppová a ďalší. Prvýkrát bude vystavená kolekcia unikátnych historických slovenských divadelných bulletinov a Rakovského zbierka divadelných bulletinov z prelomu 18. a 19. storočia. Výstava ponúka viaceré možnostíi, ako sa aspoň na chvíľu dotknúť prchavosti a nechať na seba dýchnuť minulosť.
Citáty:
Žiaľ, začíname dosť oneskorene s budovaním divadelného odboru. Možno len ľutovať, že sa nepodarilo už pred desiatkami rokov presvedčiť zodpovedných činiteľov, aké úžasné straty vznikajú na tomto cennom poli nášho kultúrneho života… Magda Husáková-Lokvencová, 1953
V budúcnosti by mal byť Divadelný ústav v Bratislave pre divadlo a divadelníkov tým, čím je dnes pre výtvarné umenie a výtvarníkov Slovenská národná galéria. Ladislav Lajcha, 1963
Za dobu našeho jednání, které probíhalo nepřetržitì bez obìdní přestávky, byli jsme častokrát přerušeni telefonickými žádostmi o informace a dále návštìvníky z řad čtenářù i zamìstnancù administrativních. Přitom se celé osazenstvo místnosti musí stát nedobrovolnými účastníky všech akcí, které by se mohly jinak vyřizovat izolovanì. Tento stav je opravdu neudržitelný. Správa zo služobnej cesty pracovníka pražského Divadelního ústavu Karla Mikulu,1963
V každodennej praxi sa vyjasňovali predstavy o skutočnom poslaní ústavu, ktorý by bol seriózne vybudovanou bázou pre divadelný výskum a vedu, ale realizácii týchto predstáv stála v ceste absencia finančných prostriedkov a absolútne nevyhovujúce priestory. Rok 1969 mnohé z týchto prekážok odstránil a vytvorili sa podmienky pre dotvorenie koncepcie ústavu ako dokumentačného a výskumného strediska slovenského profesionálneho divadelníctva. Nelly Štúrová: Ako sa konzervuje pominuteľnosť, 1971
Netreba zdôrazňovať, že pohľad na vývoj národnej kultúry, na proces jej formovania, je pre praktického divadelníka osožný a poučný v každom čase a v každej chvíli. Núkajú sa teda na využitie doterajšie výsledky práce Divadelného ústavu. Emília Štercová o koncepcii Divadelného múzea, 1971
Postup čs. delegácie bol v intenciách čs. zahraničnej politiky a spolu so ZSSR a ostatnými soc. štátmi vyjadroval a podporoval všetky konštruktívne návrhy, ktoré prispievali k zbližovaniu ľudí, národov a kultúr na celom svete. Správa zo služobnej cesty riaditeľa DÚ, 1973
Považujem za veľký životný dar, že obdobie, v ktorom sa mladý človek dosť intenzívne formuje, som mohol stráviť v spoločenstve takých vynikajúcich a v Divadelnom ústave z politických a ideologických dôvodov odložených ľudí, akými okrem Stana Vrbku, Nelly Štúrovej a Antona Kreta boli aj Gimen Mačugová, Perla Karvašová a Ivan Turzo. Okrem iného som v ich spoločnosti mohol vidieť a pocítiť, ako sa vzdoruje dosť surovému mocenskému tlaku a že základ tohto vzdorovania súvisí s nemalou osobnou a osobnostnou kultúrou, a rozmerom, ktorý by som nazval duchovným. Ján Jaborník, 2005
„V súčasnosti sa pripravil na rokovanie pre orgány mesta a potom až Vládu SSR projekt územného využitia lokality Martanovičová ulica. A tam zakreslený objekt č. 19 je deklarovaný ako Múzeum slovenskej divadelnej kultúry! Tento objekt z urbanistického plánu vyčiarknuť nemožno /spomínal som už jeho charakter ako zvukovo-izolačnej hmoty medzi novým SND a frekventovanými ulicami, ako je Dostojevského rad a Prístavná ulica/. Možno mu prisúdiť inú funkčnú náplň. Ale budeme oň bojovať. Projektanti novostavby SND sú za naše riešenie, rovnako tak hlavný architekt mesta Bratislavy. Dúfajme, že nás nezradí ani MK SSR. A vláda pravdepodobne nebude túto nutnú investíciu torpédovať. A to je tá „motyka“, ktorá by mohla vystreliť v náš prospech… Ján Kákoš o projekte budovy Divadelného múzea, 1988
Z hodnotenia odborného pracovníka-špecialistu Jána Jaborníka vyplýva, že osudovým úderom pre divadelnú dokumentáciu bol odchod Nelly Štúrovej v roku 1978; práca dokumentácie sa zúžila na najnevyhnutnejšie činnosti, vedúceho dokumentácie robil pracovník, ktorý nebol schopný robiť tú pracovnú činnosť, na ktorú bol prijatý. Najviac dokumentáciu poznačili kritické priestorové problémy – nedostatok priestorov a priestory náhradné, navýsosť nevyhovujúce; vzácne materiály – roky starostlivo zhromažďované kultúrne dedičstvo – „putovali“ natlačené ako jaternice v igelitových vreciach. Pracovníci, ktorí dokumentáciu budovali, sa museli pozerať, ako priamo pred ich očami neostáva kameň na kameni; rozvrat nastal rovnako aj v evidencii dokumentov. Martin Timko, 2011
Iste, niekedy bol taký tlak, že človek si musel sadnúť a vyplodiť niečo o tridsiatom výročí Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, ale v zásadných veciach bola reakcia odmietať politický tlak do konečných možností. Ján Jaborník, 2010
Ak by som mal povedať, čo si z práce Divadelného ústavu doteraz najviac vážim, tak to je zachovávanie kontinuity. Od vzniku pobočky bratislavského Divadelného ústavu prakticky cez všetky obdobia premien, cez výmeny riaditeľov až dodnes. Som presvedčený, že v budovaní a zachovávaní kontinuity je obsiahnuté zachovávanie tradícií, proces obohacovania, proces zhromažďovania poznatkov, proces sústreďovania skúseností, kultúrotvorný proces. Ján Jaborník, 2010
Myslím si, že dokumentácia v Divadelnom ústave bude stále oblasťou, ktorá bude neuveriteľne dýchať mladosťou a sviežosťou. Ján Jaborník, 2010
Zdroj: Divadelný ústav / Theatre Institute
Publikoval: Redakcia GREGI.NET
