V dňoch 15.-17. marca sa opäť otvorili brány bratislavského Istropolisu, kde sa stretli fanúšikovia japonskej kultúry a hier. AnimeSHOW a GameEXPO je medzinárodný festival konajúci sa raz ročne a s návštevnosťou tisícov účastníkov. Väčšinou vieme presne do čoho ideme, ale bolo to aj tentoraz tak?
V živote novinára príde aspoň raz jeden deň, kedy si je vedomý, že nemôže pristúpiť ku pozitívnej reakcii a peknému slovu. Ja tento deň zažívam dnes. Festivaly z produkcie AnimeCrew navštevujem pravidelne a takmer vždy som pomerne spokojná. Avšak tentoraz sa zašlo už priďaleko. Upozorňujem, že všetko v tomto článku je pravda a nič viac než pravda a „komu se to nelíbí, ať mi klobouk políbí“.
Deň prvý: Festival začal tradične v piatok, kedy ešte priestory neboli úplne zaplnené. Keďže v tento deň to s programom jemne pokrivkávalo, čas sme využili prevažne na priateľské stretnutia s ľuďmi, ktorých sme dlho nevideli a ktorých stretávame len na týchto festivaloch. V rýchlosti sme si poskúšali čo sa dalo, prevažne z oblasti hier. Inak sme čas trávili najmä oddychom po ťažkom týždni. Už v piatok sme ale prišli k nepríjemnému odhaleniu: Rocksmith – nepoužiteľný. Navlečení v tričkách s potlačou hry sme iba bezradne prosili pohľadom pracovníka, nech s tým niečo urobí. Ale nebolo čo. Bol to proste nápad, dávať najmodernejšiu a najpopulárnejšiu gitarovú hru pri 3D Kinect, kde bolo postavené pomerne veľké pódium a reproduktory takej veľkosti, že by sa s nimi dal bez problémov ozvučiť malý klubový koncert. Dámy a páni, poviem vám novinu: na gitare sa nedá hrať, keď nič nepočujete. Samozrejme, jedna z najočakávanejších atrakcií bola teda neustále prázdna.
V piatok sa už nič extrémne nedialo, všetko začínalo zľahka a my sme spokojne oddychovali a testovali nové hry. Sem tam sme nazreli do kina či na prednášky, ktoré boli ako každý iný rok nápadité a zábavné. Mnoho prednášajúcich by sa nemuselo vôbec hanbiť prednášať pred veľkými davmi ľuďí, alebo hoc aj na vysokých školách. Bolo vidno, že na svojich prednáškach starostlivo pracovali a že sa snažili udržať vysokú úroveň.
Deň druhý: Sobota začala naozaj veľmi kriticky. Ako jeden z mnohých návštevníkov som cestovala do Bratislavy hromadnou dopravou a to konkrétne z Trnavy. Mojim rýchlikom šlo ešte veľa ďalších návštevníkov. Pri Istropolise sme boli o pol deviatej a o deviatej sa mali otvárať brány. Ako jeden z odvážnejších ľudí som si zasadla v reštaurácii k raňajkám, avšak mnoho ľudí tú odvahu nemalo, pretože na dverách bolo jasne napísané, že reštaurácia sa otvára tiež až o deviatej. Mne to bolo jedno. Bola mi zima. A svoje raňajky som aj dostala. O štvrť na desať som sa vybrala von v domnienke, že brány festivalu sa už určite otvorili. Chyba! Čakala som ešte pol hodinu, kým sa organizátori ráčili postaviť k zámkom a otočiť kľúčom. Bolo mi ľúto všetkých, ktorí vonku stáli vyše hodiny a obdivujem mladé slečny vo vyzývavých kostýmoch, ktoré to hrdinsky zvládli tiež. Neviem koľko stupňov bolo, ale myslím, že sa to mohlo pohybovať okolo 4 až 8°C. I keď začalo príjemne svietiť slnko, zima bola tuhá. Brány sa otvorili a vo dverách to začalo stáť. Až po ďalších 15 minútach organizátorov napadlo, že „veď pustime tých chudákov, čo už lístky kúpené majú“.
Konečne sme boli v teple a rýchlo sme sa teda rozbehli za prístupnými atrakciami. Stále nepoužiteľný Rocksmith, pokazené bicie na Guitar hero band, neustále obsadené počítače, na ktorých ešte k tomu aj vypli internet, aby sa mohol v pohode odohrať turnaj vo FIFE (vysoký ping cca 270) a polhodinové rady na 2 minútové hry na konzolách. Krása. Keď som si vystála svoju druhú polhodinovú radu na Tekkena, som sa rozhodla, že mi to za to trápenie nestojí. Prakticky celú sobotu som sa len potĺkala po priestoroch a rozmýšľala, čo robiť. Pozrela som si súťaže Cosplay a Karaoke, po chvíľach som nakukla opäť do kina a na prednášky. Absolútne žiadna organizácia, stuffáci si len váľali šunky a keď som ich poprosila o radu či pomoc, len arogantne odvrkli. Naozaj skvelé!
Vrchol bol, keď ma dievča zo šatne doslova prosilo, aby som si kúpila lístok do tomboly. Robila to asi takýmto spôsobom: kúp si lístok, prosím, prosím, prosííííím. Potom sa akože rozplakala a pokračovala: prosííííím, kúp si ho, môžeš vyhrať to a ono a ešte k tomu polku pizze od organizátora. V tom nejaké dievča za mnou vykríklo: odkáž organizátorovi, aby si tú pizzu strčil do riti! Musím pripustiť, že to sadlo. Vážení, to myslíte vážne? Takýmto spôsobom jednať s vašimi návštevníkmi a, preboha, ešte s akreditovaným novinárom? Ak máte s týmto mojim názorom problém, nabudúce si poprosím novinársku vysačku, aby vaši dobrovoľníci vedeli, že sa ku mne takto správať nesluší.
Zostaňme ešte chvíľu pri dobrovoľníkoch, zamestnancoch a samotných organizátoroch. Ako som už uviedla, novinári neboli opäť patrične označení a teda nikto z organizačného tímu nevedel, s kým sa rozpráva alebo okolo koho chodí. Keď som si v tajnosti chcela vypočuť rozhovory ľudí z organizačného tímu, nebolo potrebné sa ani schovávať. Proste som sa postavila pri nich a počúvala. Páni organizátori, naozaj sa nehanbíte označovať svojich návštevníkov vulgarizmami a svojich zamestnancov „otrokmi“? Mali by ste sa zamyslieť nad svojimi slovami a nad tým, kde, kedy a pred kým ste ich vyslovili. Ak nerobíte túto akciu pre ľudí a z radosti, tak pre čo? Pre peniaze? Podľa vašich slov a vyjadrení, ktoré som mala v priebehu soboty možnosť si vypočuť mi je jasné, že vaše nadšenie typu „poďme urobiť akciu pre ľudí“ už dávno nemáte. A to je smutné.
Deň tretí: V nedeľu ráno som po namáhavom víkende zaspala na svoj rýchlik. Keď som sa prebudila, v zúfalstve som volala taxi a utekala na najbližší vlak. Po ceste som sa snažila obvolať všetkých kamarátov, aby ma registrovali na turnaj v League of Legends, na ktorý bolo možné sa podľa prístupných informácii registrovať len v nedeľu ráno. O pol desiatej som sa konečne dovolala a kamarát ma zapísal, avšak volal mi naspäť, že som na zozname 67ma a len 64 do turnaja berú. S totálnym hnevom som bežala do priestorov Istropolisu s ideou s niekým sa dobre pohádať. Cestou som stretla ďalších kamarátov, ktorým bolo odoprené sa turnaju zúčastniť a tak sme spoločne prišli za chalanmi, ktorí sa o to starali – myslím, že to boli chalani z Dellu, ale nie som si istá. V návale hnevu som na nich spustila, prečo mi v sobotu zamlčali, že existuje nejaká predregistrácia na internete a prečo mi to nebolo oznámené, keď som informácie zisťovala cez mail dopredu. Asi traja sa ma snažili ignorovať, jeden zahováral a jeden z nich so mnou komunikoval naozaj príjemne a bolo mu úprimne ľúto, čo sa stalo. Týmto ho pozdravujem. Musím povedať, že nebyť jeho, tak by som sa nesnažila ukľudniť a skrotiť. Turnaj som si nakoniec zahrala, avšak kamaráti nie. Iba niektorý. Naozaj sa treba zamyslieť nad tým, či je dobré ponúkať v programe niečo, čo sa nedá splniť. Niektorí z týchto mojich kamarátov si kúpili lístok len kvôli tomuto turnaju a teda minuli peniaze úplne zbytočne. Ešte podotknem toľko, že keď sa nabudúce rozhodnete konať turnaje v počítačových hrách, zabezpečte aspoň podložky pod myš, keď už bol ten ping taký aký bol.
Záver: nesplnený program, nedostatok informácií, arogantní stuffáci a organizátori, neorganizovanosť medzi atrakciami, dlhé rady, rozladené filmy na plátne (dabing, wtf?), drahá šatňa, málo predajných stánkov atd. Mám na jazyku ešte mnoho, čo by stálo za zmienku, ale to by bolo naozaj na dlho.
Samozrejme, na akcii boli aj pozitíva. Avšak o nich všetci vieme. Tie momentálne nie je potrebné riešiť. Týmto hlavne pozdravujem chalanov z Ihryska. Žiadam len jedno: aby sa organizátori zamysleli nad svojim prístupom, nad prístupom svojich zamestnancov a aby lepšie spojazdnili to, za čo si návštevníci platia. Ja týmto svojim názorom nechcem nikomu hovoriť: nechoďte tam, je to na celé na nič. To nie! Choďte tam. Je to monopol vo festivaloch hier a japonskej kultúry na Slovensku. Choďte tam, ale žiadajte to, za čo ste si zaplatili. Ak budete neustále len čakať, že sa snáď niečo zlepší, tak sa určite nič nestane.
Napísala: Daura – daura@gregi.net
Foto: Daura
