Anthrax sú pojmom nielen v metalovom hudobnom svete. Piati chlapíci z newyorského Queensu vdýchli v roku 1981 život legende, ktorá stála pri zrode a rozkvete metalového štýlu zvaného thrash metal.
V roku 1984 sa o nich začalo seriózne hovoriť ako o mladej krvi amerického metalu, čo Anthrax potvrdili sľubným debutovým albumom Fistful of Metal. O rok už s novým spevákom Joeyeom Belladonnom potvrdili svoj hlad po rýchlej agresívnej hudbe okrášlenej melodickým až priam heavy metalovým vokálom na fantastickom druhom albume Spreading the Disease. Anthrax pomaly kráčali k metalovému Olympu spolu s ďalšou radou mladých kapiel ako Metallica, Slayer, Megadeth, Exodus, Overkill, ktorí svojou hudobnou drzosťou vytláčali staré zabehnuté metalové tváre. Všetko úsilie Anthraxu sa zúročilo na tretej nahrávke Among the Living.
Práve album Among the Living bol presne tou vyzretou hudobnou esenciou, na ktorej Anthrax celé roky tvrdo pracovali. Vynikajúce gitarové riffy, presná rytmika, melodické vokály a všade prítomný humor v textoch, ale aj v samotnom živote kapely. Všetci, čo navštívili 13. marca viedenskú Arénu, prišli osláviť 30. výročie tohto albumu. Po malom predkrme v podobe reprodukovanej skladby I Can’t Turn You Loose od Otisa Reddinga sa začalo v šere Arény rozliehať intro k skladbe Among the Living, do ktorého nastúpila celá kapela.
Výborný zvuk, svetlá a nasadenie zdobilo „starých“ mosherov hneď od začiatku. Hralo sa presne to, čo každý očakával – kompletný jubilujúci album. Hala buráca a hučí so spevákom Joeyom Belladonnom, refrény a uchu lahodiace riffy bagrujú všetkých prítomných. Skladba končí a pokračuje sa ďalej dnes už klasikami žánru: Caught in a Mosh, One World, I Am the Law. Komunikácie s publikom sa najviac zhostil Scott Ian, ktorý ďakoval, vysvetľoval okolnosti vzniku skladieb a uviedol si aj svoju srdcovku, skladbu A Skeleton in the Closet. Anthrax pokračujú skladbou Efilnikufesin (N.F.L.) s vari najkrajšou refrénovou linkou na celom albume:
„Wasting your life no future bright
Dancing on your grave
Living like a slave“
Pred skladbou A.D.I. / Horror of It All si gitarista Jonathan Donais strihol krátke sólo, ktorým len dokázal, že je dôstojným nástupcom nedoceneného gitarového trpaslíka Dana Spitza. Na túto skladbu sa asi najviac čakalo. Áno, áno obrovská hymna Indians, kedy Joey Belladonna nepoužil ako za starých čias indiánsku čelenku, ale šiel s dobou, a tak mu postačila čiapka Anthrax. Záver setu venovanému albumu obstarala zabudnutá vypaľovačka so skvelým riffom Imitation of Life. Anthrax zahrali poctu svojmu albumu naozaj s prehľadom a radosťou. Človek mal proste dojem, že album vyšiel len pred nedávnom a metal prežíva jedno z najkrajších období druhej polovice osemdesiatych rokov.
Kapela zďaleka nekončí a hrá playlist podľa priania fanúšikov. Do setlistu sa zmestili ešte skladby ako rýchla Fight ‚Em ‚Til You Can’t, refrénová Breathing Lightning, nestarnúca a bláznivá Madhouse, veľkolepá Blood Eagle Wings a nakoniec koncertu protestná Antisocial.
Večer s Anthrax bol vskutku kráľovský. Mám rád prirovnania, preto každý z muzikantov mi evokoval postavu z dejín hudby, alebo filmu. Scott Ian je Louis de Funès thrash metalu, vysmiaty hardcoreový poctivec, ktorý stelesňuje podstatu kapely Anthrax, basák Frank Bello je Steve Harris thrash metalu, s vyloženou nohou na odposluchu spievajúci všetky texty, Joey Belladonna je Freddie Mercury thrash metalu s krátkym stojanom k mikrofónu a obdivuhodným hlasovým rozsahom. A poslední dvaja? Na turné za Charlieho Benanteho zaskakoval človek, ktorý pomohol v núdzi aj Slayer a nahral s nimi album prevzatých skladieb Undisputed Attitude, Jon Dette. V tento večer bol výborný a nad vecou, hlavne keď mu roztopašný Frank Bello demontoval činely počas hrania. Zelenáč v kapele je gitarista Jonathan Donais známy z domovskej kapely Shadows Fall s vizážou nefalšovaného vlasatého metalistu, ktorý hral krásne a so sólami Dana Spitza sa vysporiadal s noblesou. Možno k úplnej dokonalosti chýbali Anthraxu povestné bermudy, v ktorých tak radi v osemdesiatych rokoch vystupovali. Ale to bola len kozmetická chybička krásy.
V roli predkapely sa predstavili londýnski metalcoristi The Raven Age. Viditeľne si koncert a príležitosť hrať pred Anthrax užívali. Hudobná produkcia ale ponúkla fanúšikom tuctový metalcore ovplyvnený najmä americkými Killswitch Engage. Možno najväčšou nevýhodou The Raven Age bol spevák, ktorého zbytočne dlhé frázovanie spevu brzdilo sľubne rozbehnuté skladby.
Nakoniec malá hádanka: „Ktorá skupina má vo svojej tvorbe najlepšie gitarové dž-dž-dž?“… no predsa Anthrax!!!!
Napísal: Filip Glocko
Foto: Jana
