Tento rok sa v Kováčovej oslavovali okrúhliny. Občianske združenie Milan Štefánik a Národné rehabilitačné centrum pripravili v utorok 26. apríla 2022 už 10. ročník benefičného koncertu pre osoby so zdravotným postihnutím Ruky spoja ruky. Pre klientov NRC, ktorí často krát prežívajú ťažké chvíle, sa tento koncert každoročne stáva dňom krásneho kultúrneho zážitku a prílevu veselej nálady. Mená na plagáte to potvrdzovali.
V spoločenskej sále od rána kmitali dobrovoľníci. Ruch neustával. Všetko treba pripraviť. Šatne pre účinkujúcich. Hlavný banner – chlapi sa zapotili pri jeho vešaní. Technika na pódium. Mikrofóny. V hľadisku usporiadať stoličky. Tabuľky s usmerneniami. Aj keď už len s aktuálnymi, ale musia byť. Vstup pre pozvaných. V sále potrebné rúška. Stojany s dezinfekciou. Miesto na občerstvenie. Nezabudli sme ani na stoly pre kreatívne dielne. Čo si môžu klienti vyskúšať? Maľovanie na ruky. Enkaustika – technika horúceho vosku. Maľovanie na sadrové odliatky. Ešte pripraviť farebné tričká.
Sála sa pomaly zapĺňa. Moderátorského mikrofónu sa ujíma Janka Hospodárová. Víta všetkých. Pripomína platné opatrenia. „Je to trošku iná akcia, ako tie ostatné, ktoré organizuje OZ Milan Štefánik. Títo ľudia majú za sebou traumatické udalosti. Napriek tomu si myslím, že im týmto koncertom urobíme radosť. Ak im môžem aspoň na chvíľu vylepšiť náladu a spestriť deň, možno vliať nejakú nádej do života, tak to urobím rada.“ Pozýva k sebe hlavného organizátora – Milana Štefánika. Čo praje divákom? Krásny zážitok a vylepšenie nálady. Ešte jedna milá povinnosť. Na pódium prichádza Ing. Lýdia Milanová, kultúrna referentka. Z rúk Milana Štefánika preberá obraz od maliarky Paulíny Csápaiovej Triščovej s motívom podujatia. Od dnes bude zdobiť priestor NRC.
Stoličky sa zaplnili do posledného miesta. Koncert začína. Na pódium vchádza krehké žieňa. Kateřina Marie Tichá. Česká popová speváčka. Skladateľka. Nie je sama. Sprevádza ju kapela Bandjeez. Napriek „mladému hudobnému veku“ im na poličkách už stojí niekoľko ocenení. Cena Anděl 2020 za objav roku a ocenenie Žebřík. V piesňach cítiť prvky pouličného umenia, cigánskej hudby, balkánskych nápevov. Temperament. Slová piesní inšpirované životom. O láskach. Tančíme spolu. Sami. Priateľstve. Baladické striedajú výraznejšie. Nesmie chýbať Zničená země. Kateřina pozná naše slovenské hory. Ale koncert na Slovensku to bol dnes úplne prvý. „Jsme hrozně rádi, že zrovna tady a zrovna pro Vás.“ Výrazný klavír. Příteli. Vonku krásne slniečko. A v sále pomalý, tichý Vítr. Čistý hlas. Piesne autorské. Ale predsa. Od Davida Stypka si „požičala“ Domú. Vohnala slzičku do môjho oka… Čaruj. Pre divákov vyčarovala krásny deň plný hudobných zážitkov. Rocková gitara sa naplno rozozvučala pri Divokej. A ruky hore. Tlesk. A odkaz pre prítomných: Den ti u nohou leží a ty nemáš strach … pieseň Vlci. Veď Kateřina a Bandjeez prišli: „potěšit dobré lidi a abychom mohli spříjemnit den. A tak jsme se rozhodli, že vyrazíme. A vědeli jsme, že to bude super. A to se taky stalo.“
Krátka prestávka na výmenu aparatúry a roztáča sa ďalšie kolo piesní. Po turbulentnom období pred rokom, kedy skupina Desmod s lídrom Kulym prešla veľkými zmenami, stoja na pódiách ešte silnejší. Rýdzo rocková skupina, ako sám Kuly hovorí: „skôr melancholická kapela. Ale ľudia sa v tom nachádzajú, preto že to sú príbehy zo života. Je to radosť, lebo vidia, že aj niekto iný cíti, alebo robí text na takú vec, ktorú oni práve prežívajú.“ Niekto ti to povie. A nám to povedal plagát, že sa môžeme na nich tešiť. Nežnejšia časť kapely, Mirka, „nasadzuje“ prvý tón na basovej gitare a o chvíľu sa pripája i spevom. Nevrav mi aký som. Nám je to jasné. Bubny. Výrazný klavír. Kométa. Pri piesňach Chýbanie a Zober ma domov, si isto niektorí v hľadisku spomenuli na tých, čo im tu chýbajú. Na rodinu, priateľov. Na pódiu sa objavili Kamaráti z Trinity. Šesť veselých postavičiek. I oni doniesli veselú náladu. „Veľmi skvelá zábava. Hostia príjemní, usmievajú sa. Vidno aj aká maličkosť ich vie potešiť. Nikdy sme si nemysleli, že budeme na pódiu spolu s Kulym. Je to pre nás zážitok.“ Ako Lavíny sa „valí“ ďalšia a ďalšia pieseň. Kulyho potešilo i to, že napriek rúškam si všimol pohyb pier obecenstva, keď s ním spievali texty. „Myslím si, že to prijímajú veľmi dobre. Preto že sa zabávajú, tešia sa. Tlieskajú. Reagujú a spolupracujú.“ A možno i preto, že tiež hľadajú Vŕbu bútľavú. Ešte to poriadne roztočíme. Chripľavý hlas Kulyho naplno. Rovnako i rockové gitary. To nie je možné. Ale je. Spomalíme. Baladická Vyrobená pre mňa. Spievajú všetci. Kto môže, ruky nad hlavy. A kývať. „Ľudia na tom koncerte sú šťastní. Radostní. Zabávajú sa. Spraviť radosť ľuďom svojou hudbou, tak to je to najviac, čo môže byť.“ Veľký potlesk. Klaňačka. Kto chce, môže si prísť pre foto a podpis na terasu.
Kamaráti z Trinity spestrujú program svojimi dvoma piesňami. Vydržať v kostýmoch a ešte aj spievať a tancovať nie je žiadna hračka. Pre divákov majú i malé darčeky. Porozdávať. A už sa pripravuje posledný hudobný hosť. Hrdza. Po dlhej pauze, sa nevedeli dočkať, kedy budú môcť konečne zahrať pred publikom. Z Prešova dorazili do Kováčovej dve krásne devy ako maľované a piati junáci. Pri pohľade na nich sa ani veriť nechce, že skupina je už na hudobnej scéne viac ako 20 rokov. Autorské piesne Slavomíra Gibartiho, frontmana skupiny, inšpirované slovenským folklórom, popretkávané prvkami folku, rocku a vplyvom world music. Husle a akordeón. Bubny a basové gitary. Veru mi je dobre, Chodila dievčina, Vretienko. Čo viac si priať. „Človek to potrebuje, myslieť aj na niečo pekné. Každý človek sa teší na niečo.“ Zábava. Prítomných potešil pohľad i na krásne vyšívanú Košieľočku. Dáme i o láske. Mám ja orech, Taká sa mi páči. a na záver nesmie chýbať tá naša. Slovensko moje, otčina moja…zimomriavky. Krásna si ako raj. „Potrebujeme niečo. Nejak sa odreagovať. Niečo veselé. Hudbu, zaspievať si. Prísť na iné myšlienky. A tak sme prišli potešiť aj iných ľudí. Ja verím, že to dopadlo dobre.“ A veru potešili. Spievalo sa. Publikum sa pridalo. Nakoniec veľký potlesk. To bola dnes posledná. Zanechala však veľké emócie.
Čo dodať? Slovami Eriky Karovej, ktorá je tiež predsedníčkou OZ Eriky Karovej: „Pomáhať je radosť. Teším sa, že sú ľudia opäť po kope. Sú uvoľnenejší. Že sa im koncert páči. “ Komu patrí poďakovanie? Organizátorom. Dobrovoľníkom. Sponzorom. Ale i pacientom Národného rehabilitačného centra v Kováčovej. Za to, že prišli i napriek osobným trápeniam sa bavili.
TEXT: Júlia Platková
Foto: Igor Frimmel, Marek Vaco a Milan Maršalka
Video: Igor Kolesár
