b216fcd37857572000ab311d2ee7d551

Brutal Assault 2017: Reportáž!


Už dvadsaťdva rokov. Naozaj úctyhodný počet opakovaní má tento v Českej republike sa konajúci sviatok extrémnej hudby za sebou a môže sa tak smelo radiť k stáliciam európskej metalovej festivalovej sezóny.

Ani tentokrát však nezaspali organizátori na vavrínoch a na základe skúseností z predošlých ročníkov pripravili niekoľko vylepšení týkajúcich sa predovšetkým zjednodušenia logistiky festivalu v čase najväčších náporov na vstupné zóny, kde v minulom roku vzhľadom k premiérovému zavedeniu „cash less“ systému dochádzalo k výrazným (aj niekoľko hodinovým) zdržaniam v súvislosti s registráciou návštevníkov. Tento rok bolo vďaka pripravenosti organizátora možné dostať sa do areálu behom pár minút kedykoľvek. Jednu z veľkých zmien určite predstavovala aj výmena hlavného partnera zodpovedného za dodávanie najobľúbenejšieho nápoja metalistov, čo však takisto (aj vďaka rozmanitejšej ponuke oproti predošlému dodávateľovi) bolo prijaté dobre. V neposlednej rade pribudol aj tzv. „zahrievací“ deň v podobe utorkovej show na ktorej sa predstavili mimo inými aj slovenskí ČAD (spolu s Doomas, ktorí hrali na jednom z hlavných pódií, jediní zástupcovia našej tvrdej scény).

Nakoľko sa programová štruktúra festivalu už dávnejšie stala prehliadkou toho najlepšieho na poli extrémnej rockovej muziky, pokúsim sa vybrať za každý deň niekoľko kapiel, ktorých vystúpenie urobilo na mňa najväčší dojem

Streda:
Gorguts – pred pár rokmi ma na tom istom mieste nechali stáť v nemom úžase ešte dlho po doznení posledných tónov ich „reunionového“ koncertu, no aj na dennom svetle štvorica pod taktovkou na pomery death metalu až príliš priateľsky (ale o to sympatickejšie) vystupujúceho Luca Lemaya nekompromisne ničila sluchovody poslucháčov svojími kakofonicko/dysrytmickými nájazdmi.

The Number Twelve Looks Like You – ukázali, že sú viac ako dôstojnými pokračovateľmi večer na veľkom pódiu vystupujúcich TDEP, ktorí oproti nim na mňa pôsobili až príliš unavene (samozrejme na ich pomery :)). TNTLLY svoju hudbu takisto vedia umne lámať z divokých hardcoreových pasáží až niekam k latinským rytmom a svojím pohybom na pódiu aj mimo neho patrili určite medzi kapely, ktoré počas svojho vystúpenia na BA spálili najviac kalórií.

Madder Mortem – úprimne sa priznám, že sa mi tvorba týchto Nórov (a Nórky) napriek ich kultovému statusu úspešne vyhýbala dlhé roky (vznik 1993!!!). Po ich vystúpení však nastal čas, aby v mojom srdci zaplátali dieru, ktorú mi svojim rozpadom spôsobili nekorunovaní králi power metalu Nevermore. Silný a zaujímavý hlasový prejav charizmatickej líderky Agnete M. Kirkevaag ruku v ruke so zaujímavými aranžerskými postupmi predstavoval pre mňa už v stredu jeden z vrcholov festivalu.

Master’s Hammer – dlho očakávaný návrat „mistra“ na pódiá (odhliadnuc od malej generálky v Prahe), pričom okrem hudby mala budiť pozornosť aj pódiová prezentácia podporená striedmo oblečenými komparzistkami. Vo výsledku neostala kapela nič dlžná svojej kontroverznej povesti a tak ako po celú ich históriu aj tentokrát sa názory na ich vystúpenie rôznili od nekritického nadšenia až po ironické úsmevy a počudovanie, ako takáto kapela mohla získať tak exkluzívny čas. Môj názor ostáva niekde uprostred, nakoľko celkovo dobrý dojem kazili až školácke hudobnícke chyby vyplývajúce asi z nedostatočného zaujatia „hosťujúcich“ členov (veľa nevhodnej improvizácie, nie úplne presvedčivo zahraté gitarové party maskované použitím efektov), ktoré však dostatočne vynahradila neformálna a zábavná konverzácia pána Štorma, ktorý naozaj patrí medzi unikátne osobnosti nielen českej metalovej scény.

Batushka – v podstate štandardný atmosferický black metal títo pani zahaľujú riadnou dávkou kontroverzie či už vo forme utajovania členov alebo primiešavaním pravoslávnych prvkov (kostolné chorály, zvuky zvoncov a pod.) do svojej „bezbožnej“ hudby, čo z nich robí kapelu ktorá predsa len vyčnieva z pelotónu v základnej štruktúre skladieb rovnako znejúcich súputnikov.

Štvrtok:
Fallujah – mladá kapela, ktorá si však už na scéne stihla vybudovať meno ako jedna z tých originálnejších na poli stále obľúbeného technického death metalu, predovšetkým primiešavaním širokých  gitarových ambientnejších plôch do ináč striktne tvrdých a v najvyššej rýchlosti hraných postupov. Naživo možno pre niekoho predstavovalo mierne sklamanie nahradenie pôvodného speváka, aj tak si však myslím že šlo o veľmi presvedčivo podané vystúpenie.

Emperor – návrat cisára na trón, aspoň takto znel light motív tohtoročného Brutal Assaultu. A možno s ním naozaj len súhlasiť. Kompletne odohratý klenot Anthems to the Welkin at Dusk, spolu s reprezentatívnym prierezom zvyšnej tvorby tejto legendy ukázal že aj po viac ako dvadsatich rokoch patria ich albumy stále medzi to najlepšie čo black metal priniesol metalovému svetu.

Suffocation – napriek tomu, že sa z pôvodnej zostavy v Jaromeřskej pevnosti predstavil už iba Terrence Hobs, zmeny znamenajúce príchod mladej krvi v podobe neznámych mien (Eric Morotti – bicie a Charlie Errigo – gitara) ako keby vliali život nielen do prejavu kapely ale aj do fanúšikov, ktorí pod pódiom zmáčaným nočným dažďom nazbierali zvyšky síl k divokému headbangu a circle pitu, ktorý sa roztočil a neustával od úvodnej Thrones of Blood až po záverečnú Infecting the Crypts z kultového Effigy of the Forgotten. Naozaj, Suffocation znamená koncertnú istotu nech už sa predstavia v akejkoľvek zostave (aj keď asi bez Terrenca to už snáď nebude :).

Piatok:

Ulcerate – Novozélanďania čerpajúci z odkazu kapiel ako Gorguts alebo Immolation predviedli podľa mňa niečo, čo by mohlo fungovať ako soundtrack ku koncu sveta. Napriek iba trojčlennej zostave sa na nás v stane (Metalgate stage) počas ich vystúpenia valila nielen zvuková smršť, ale ako keby páni svojou hudbou dali pokyn k rozpútaniu ozajstnej smršti a prívalom dažďa vonku, čo dojem z ich vystúpenia len umocňovalo.

Igorrr – spolu s Batushka najviac kontroverzné zoskupenie. Mix elektronickej, klasickej a metalovej hudby doprevádzaný operným spevom a black/deathovými vokálmi v podaní chlapíka vyzerajúceho ako mix filmového predátora a maurského bojovníka bol určite aj pre mnoho metalistov prisilná záležitosť. Tí, ktorí však toto podivné zoskupenie poznali, určite odchádzali z ich vystúpenia spokojní. Už sa neviem dočkať ich vystúpenia v Bratislave  (Randal, 25.10.2017)

Trivium – napriek kolovrátkovosti ich tvorby a zjavnej absencii originality a výraznejších nápadov ma ich na Brutal Assaultovské pomery „veľká“ show celkom bavila hlavne vzhľadom k faktu, že Matt Heafy naozaj nerobí rozdiel medzi vystúpeniami na povedzme že v rámci rockovej scény mainstreamovejších festivaloch typu Rock Am Ring a akciami typu Brutal Assault, čo v konečnom výsledku pôsobilo celkom veselo (Matta napríklad veľmi rozrušilo neďaleko pódia prechádzajúce auto majúce za úlohu odvoz obsahu „toytoyiek“).

Sobota:
Aversions Crown – relatívne mladé teleso z Austrálie predviedlo moderne znejúci death metal s prvkami death coreu obohateného opäť o ambientné plochy (aj keď zďaleka nie v takej miere ako Fallujah). Strojovo presne odohratá hudba (predovšetkým bubeník z kategórie „nad 220bpm“)  doplnená energickým vystupovaním frontmana, ktorého doménou bol agresívny growling miešaný klasickým moderným „screamom“, príjemne prekvapila viacerých v túto včasnú hodinu (vystupovali niečo po dvanástej hodine napoludnie) ešte len sa zbierajúcich návštevníkov.

Disperse – poľská štvorica pod vedením talentovaného gitaristu Jakuba Zyteckeho (v čase vydania ich prvého albumu mal 14 rokov) predstavovala jednu z „najmäkších“ záležitostí tohto roka, nič to však nemení na fakte že si svojou hudbou, ktorá umne mieša progresívne prvky s nevtieravou pesničkovosťou a náladovosťou získala srdcia veľkého počtu prizerajúcich.

Svart Crown – druhá „koruna“ posledného dňa festivalu predviedla takisto death metal, ale trochu iného súdka. Takisto vo vysokej rýchlosti avšak skôr temno/rúhačské gitarové originálne zaranžované námety sprevádzané pestrými (v rámci žánru) vokálmi pre mňa takisto predstavovali (vzhľadom k predošlej neznalosti) príjemné prekvapenie a kapelu ktorej tvorbu si rád „doštudujem“.

Mayhem – po Emperor ďalšia z legiend nórskeho black metalu, ktorá do pevnosti zavítala aby oprášila svoju minulosť. Tentokrát nám bol predstavený viac ako dvadsať rokov starý debut „De Mysteriis Dom Sathanas“, ktorého okolnosti vydania musí mať v malíčku aj človek ktorý sa neorientuje v black metalovom svete. Narozdiel od „Ihsahnovcov“ šlo tentokrát určite viac ako o hudbu o show a atmosféru a v tomto kontexte si dovolím tvrdiť, že vystúpenie muselo naplniť očakávania všetkých prítomných.

Na záver snáď len opäť poďakovanie organizátorom, že aj napriek veľkým menám, ktoré každoročne dotiahne na festival, nezabúda ani na korenie v podobe žánrovej pestrosti ako aj dávanie priestoru možno menej zvučným, ale (často) o to zaujímavejším zoskupeniam. Dúfam, že tomu tak bude aj o rok.

Napísal: Alexander Sucháček
Foto: Autor