Cinematik Piešťany 2015: Druhý deň!

Druhý festivalový deň sme odštartovali hneď v skorých ranných hodinách a to raňajkami v príjemnom prostredí Žiwell pubu, ktorý je začlenení v rámci festivalu na spríjemnenie rána a pri pohodovom posedení a vychutnávaní si raňajok, sme mali možnosť v uvoľnenej atmosfére pubu pozerať animované krátkometrážne vylomeniny z produkcie Looney Tunes Road Runner a Wile E. Coyote, takže o zábavu a dobré odštartovanie dna bolo postarané.

Pred nami bol ale stále nároční filmový deň, nakoľko bolo z čoho vyberať a čakalo nás niekoľko očakávaných filmových predstavení, takmer všetky boli s vážnymi témami, takže moc filmovej pohody sme neočakávali.

Hneď prvá projekcia bola z radu ospevovaných a to v zastúpení ruskej kinematografie, aj keď už pol storočia starej produkcie. Na radu teda prišiel režisér Andrej Tarkovskij, ktorý je jedným z najuznávanejších režisérov svojej doby a práve od neho sme malo možnosť vidieť vojnový snímok Ivanovo detstvo (1962) a určite to bol zážitok aspoň čo sa vizuálneho poňatia týka, ktoré bolo moc progresívne a nápadito zakomponované do tejto snímky k tomu prispeli aj snové sekvencie a upútal aj rázny výkon mladého herca stvárňujúceho Ivana (Nikolaj Burljajev), jedinou malou nevýhodou je že samotný príbeh nemal patričný dopad na diváka.

Nasledujúci film bol opäť z ruska a tam už prišlo na tvrdú kritiku vládnucich štruktúr. Obraz dnešnej ruskej spoločnosti ponúkol dramatický film Hlupák (Durak, 2014), dejovo vygradované k dokonalosti a určite aj k zamysleniu ako neustále zle to funguje medzi samotnými ľuďmi veriacimi v daný systém a samotnými riadiacimi štruktúrami ako to je všetko len o peniazoch a bez charakternosti ako rýchlo príde o silu niekto kto chce za niečo bojovať, keď sa snaží za niečo väčšie zmyselnejšie pre spoločnosť, či o jej záchranu, prípadne obraz toho ako rýchlo sa dá upratať pred vlastnou rohožkou. Jednoznačne jeden z najlepších filmov ponúknutých v tomto roku.

S počiatku sme očakávali čisto bizardnú snímku od francúzskeho filmu Realita (Réalité, 2014), nakoniec tam bola zmes viacerých aspektov, v podobe najrôznejších uleteností, až snových bláznovstiev, psycho halušiek, doslova obraz v obraze, všetko prepojené, v podstate množstva vecí ktoré môžu hlavu diváka pekne zamotať. Všetko to tu ale máme v prijateľnom háve a hlavne odľahčenom zábavnom, režisér Quentin Dupieux to dosť dobre ustál na to čo naservíroval, neskĺzol mimo rozohraný dej a zbytočne sa v nom nezamotal, určite film prináša nevšedný zážitok.

Dokument Podoba ticha (The Look of Silence, 2014) prináša ťažkú a rozsiahlu výpoveď ohľadne genocídy z Indonézie, páchanej v 60.rokoch. Výpovede vykonávateľov rozsudkov nad odsúdenými sprevádzajú tento dokument po celý čas, ich postoj sa ani po viacerých rokoch nezmenil a nevypadá to ani z jedným, že by ich to nejak trápilo, skôr to berú z takou ľahkosťou, pohodou, bez poľutovania nad tým ako likvidovali takzvaných komunistov z tejto krajiny. Na škodu je, že v dokumente neboli použité, aj nejaké dobové zábery aby to úmorné monotónne vyprávanie okorenili.

Na záver vo večerných hodinách nás čakal temný snímok zo španielska Čierny chlieb (Pa negre, 2010), z filmu sála poctivá dobová atmosféra odohrávajúca sa v období 40.rokov minulého storočia. Ponúknutí príbeh nás hneď na začiatok preberie drsným masakrom na úpätí hôr, v tej chvíli divák čaká čo drsnejšie môže ešte prísť, pokiaľ to bude pokračovať v nastolenom trende, nuž netrvá dlho a film sa hneď po týchto drsných udalostiach premenil na komornejšiu drámu, kde sa pyká za chyby z minulosti, kvôli ktorým nakoniec najviac trpí mladý chlapec Andreu, ktorému sa rozpadne rodina aj celý život. Dejovo zaujímavé ale postupne film stráca nejaký ten silnejší moment prekvapenia a v konečnom výsledku ne-odrovná zmysli ako by mal.

Napísal: Matúš Gajdošech