Nestáva sa často, že do našich končín zavítajú legendy subžánru zvaného sludge core, akými Crowbar nesporne sú. Quarteto z New Orleans sa už od svojich začiatkov (vtedy vystupovali ešte pod názvom The Slugs) hrdo hlási k pomalému, ťahavému a bolestivému metalu. Hlavnou a ústrednou postavou je zakladateľ, gitarista, spevák a vrchný skladateľ Kirk Windstein.
Crowbar sú zaujímaví aj tým, že sa stali „zásobárňou muzikantov“ pre iné kapely alebo projekty. Vychovali napríklad výborného Craiga Nunenmachera (bicie), ktorého si na niekoľko rokov „požičal“ Zakk Wylde, Jimmyho Bowera, ktorý hrá momentálne v Down a je známy aj ako gitarista v Superjoint Ritual, alebo Pata Brudersa skvelého basáka, ktorý hrá tiež v Down. Crowbar boli určite aj tými najvhodnejšími alkoholickými „sparing-partnermi“ pre Mr. Phila Anselma a celú Panteru pri ich spoločných turné.
Nedeľný večer v Bratislave a pochmúrne počasie priam lákalo dokonať túto „apokalyptickú“ idylu v spojení s príznačnou hudobnou produkciou. Randal bol ešte tesne pred začiatkom koncertu poloprázdny a nič nenasvedčovalo tomu, že by si prišlo uctiť “majstrov metalového blues“ veľa fanúšikov. Hneď pri vstupe do sály si Crowbar rozložili merch s ponukou tričiek k aktuálnemu albumu a turné, no nechýbal ani taký skvost ako tričko s motívom druhého a asi aj najrešpektovanejšieho albumu z roku 1993. Kirk Windstein ako aj ostatní jeho spoluhráči netrpia žiadnymi hviezdnymi maniermi, takže ste ich mohli stretnúť ako sa potulujú po klube alebo postávasjú pri merchi a ochotne sa fotia alebo podpisujú. Tento rok päťdesiatku oslavujúci Kirk Windstein si doviezol so sebou zostavu, ktorá nahrala aj posledný album Symmetry in Black a to Tommy Buckleya za bicími, Matthewa Brunsona za gitarou a „zelenáča“ v kapele basáka Jeffa Goldena.
Pódium bolo kompletne pripravené, ešte malé zvukové úpravy samotnými muzikantmi a new orleánske predstavenie sa mohlo začať. Hneď v úvode sa rozleteli po Randale „cintorínski anjeli“ prostredníctvom skladby The Cemetery Angels. Crowbar hrajú fakt hlasno, žiadne korekcie zvuku na pódiu, všetko naplno a tak sa mieša zvuk z pódia a predných reproduktorov v jeden veľký a intenzívny metalový tlak. Pri záverečnej ultra pomalej pasáži skladby fakt cítiť Crowbar “až v žalúdku“. Žiadne veľké predslovy sa nekonali, všetko bolo skryté za hromadou väzbiacich gitár, činelov a hlavne prehliadkou toho najlepšieho, čo táto kapela za 26 rokov existencie vyprodukovala. Najviac sa hralo z druhého rovnomenného albumu, z ktorého zazneli skvelé veci ako I Have Failed, High Rate Extinction, Self-Inflicted, All I Had (I Gave), či vynikajúce spracovanie „zeppelinovskej klasiky“ No Quarter. Z posledného a na tomto turné propagujúceho albumu zaznali dve veci Walk With Knowledge Wisely a Symmetry in White.
Okrem hudby, najdémonickejšie pôsobil asi čiernovlasý gitarista Matthew Brunson, ktorý pohybovú absenciu nahrádzal temným hypnotickým výrazom. Rytmika šlapala vynikajúce a dominantou bicích Tommyho Buckleya bol jeden „monštruózne“ vyzerajúci prechodový bubon. Hlavná postava – Kirk Windstein si celé vystúpenie užíval. Je to proste veľký sympaťák a aj keď sa tváril zlovestne, v podstate vždy pôsobil milo. Občas až komicky vyznievali jeho letmé „pusinky“, ktoré vzduchom posielal svojej milej pri merchi počas silných a ťahavých sludge riffov. Koncert Crowbar zbehol veľmi rýchlo a po jednom prídavku sa kapela lúči a Kirk spokojne prichádza takmer rovno z pódia k merchu a ochotne sa baví a fotí s fanúšikmi.
A akí Crowbar vlastne boli a sú? Sprostredkovane, slovami klasickej kreslenej postavičky z MTV, Buttheada povedané: “… this music is slow and fat“. A taký bol aj celý večer v Randale, pomalý a zvukovo pekne tučný pod Anjouovskou ľaliou, ktorú majú Crowbar v logu.
Zo zástupcov slovenskej scény si mala možnosť zahrať pred Crowbar, šalianska Dogma Inc. Dlho nebolo o tejto kapele počuť, takže to bola výborná príležitosť, ako sa znovu predstaviť fanúšikom. V ten večer zahrali štandardne, aj keď na pódiu pôsobili dosť nekompaktne po vizuálnej stránke a možno trochu ustálenosti v hraní a komunikácii s fanúšikmi by nezaškodilo, aj keď určitá „premotivovanosť“ tu bola namieste.
Napísal: Filip Glocko
Foto: Jana
