Dokument Život za divadlo bude mať svoju televíznu premiéru.

Dokumentárny film Život za divadlo bude mať svoju televíznu premiéru. RTVS ho uvedie v nedeľu 23. februára 2020 o 20.40 hod. na Dvojke. Film je príspevkom režisérky a dokumentaristky Anny Gruskovej k stému výročiu vzniku profesionálneho divadla na Slovensku; jeho začiatky sú opradené mnohými mýtmi a dezinterpretáciami. Autorka sa zamerala na päť výrazných osobností – Oskara Nedbala, Viktora Šulca, Jána Jamnického, Magdy Husákovej-Lokvencovej a Blaha Uhlára -, ktorých osudovo poznačila vášeň k ich profesii a doba, v ktorej žili.

Film má aktuálne za sebou svoju kinopremiéru, ktorú osobnou účasťou podporili desiatky divadelníkov. Čaká ich celý sled ďalších udalostí, ktoré sa uskutočnia v rámci roku Slovenského divadla. „Dokument  Život za divadlo čakajú aj projekcie na výstave Storočie divadla – stopy a postoje v Historickom múzeu SNM na Bratislavskom hrade; a to 16. mája a 13. júna tohto roku,“ doplnila Anna Grusková, ktorá sa podpísala pod réžiu, scenár, námet aj produkciu snímky. 

Témou dokumentu Život za divadlo je konfrontácia profesionálneho divadla na Slovensku a doby, v ktorej vznikalo. Autorka chcela priniesť nový uhol pohľadu na divadelné umenie, ktoré býva zväčša prezentované bez širších spoločenských súvislostí.

Vo filme účinkujú a vybranú päticu predstavujú: riaditeľka Divadelného ústavu Vladislava Fekete, teatrologička Michaela Mojžišová, teatrologička Eva Kyselová, teatrológ Karol Mišovic, režisérka a performerka Sláva Daubnerová, teatrológ Marek Godovič, režisér a spoluzakladateľ divadla Stoka Blaho Uhlár, herci a herečky Stoky a mnohí ďalší zo záznamu. 

Vizuálna línia filmu vytvára samostatný celok. Okrem Blaha Uhlára, jediného žijúceho divadelného umelca z výberu, sú všetci ostatní zastúpení iba čiastkovo – svojimi hlasmi, filmovými záznamami, fotografiami, dokumentmi, spomienkami pamätníkov. Diváci ich sledujú aj prostredníctvom videoprojekcie najmä v autentických priestoroch Divadelného ústavu, jeho starých kartoték, krabíc z pozostalostí.         

Anna Grusková odpremiérovala v roku 2018 dokument Smutné jazyky, pred tým to boli celovečerné tituly: Rabínka (2012), Návrat do horiaceho domu (2014), Profesionálna cudzinka (2016). Na filme Život za divadlo s ňou spolupracovali: kameraman Ivo Miko, strihač Rado Dúbravský, hudobník András Cséfalvay, výtvarníci Matúš Lányi a Andrej Kolenčík.

Koproducentmi filmu Život za divadlo sú: Rozhlas a televízia Slovenska, Reminiscencie, Slovenský filmový ústav, finančná podpora: Audiovizuálny fond, odborná spolupráca: Divadelný ústav.  

Viac o hrdinoch a hrdinke filmu

Oskar Nedbal (1874 – 1930) sa stal významnou zakladateľskou osobnosťou Slovenského národného divadla a slovenskej opery napriek tomu, že to bol český skladateľ, hudobník a dirigent. Do Bratislavy prišiel v roku 1923 s prvotriednym medzinárodným renomé a v ťažkých podmienkach sa energicky ujal budovania slovenskej profesionálnej opery, operety aj baletu. A bol to práve on, kto k spolupráci prizval zakladateľa profesionálnej slovenskej činohry v SND Janka Borodáča (1892 – 1964).

Čech Viktor Šulc (1897 – 1942) je takmer zabudnutou, no dôležitou osobnosťou slovenského profesionálneho divadla. Réžiu študoval priamo u špičkových nemeckých divadelníkov Piscatora a Jessnera v Berlíne. V rokoch 1932 – 1938 bol režisérom českej činohry Slovenského národného divadla, ktorá fungovala paralelne so slovenským súborom a spolupracovala s ním. Počas pôsobenia v SND dosiahol Viktor Šulc mimoriadne medzinárodné úspechy aj ako operný režisér v inscenáciách Ruská Lady Macbeth, Fidelio a Dibuk. Napriek tomu, že bol Čech, podporoval rozvoj slovenského profesionálneho divadla v jeho jedinečnosti a osobitosti, najmä v prirodzenom spojení s bohatou históriou ľudového a ochotníckeho divadla.

Ján Jamnický (1908 – 1972) bol jedným z prvých slovenských profesionálnych hercov a režisérov. Študoval herectvo a úspešne absolvoval aj štúdium práva. Začal režírovať najmä po rozpade českej činohry SND a po nútenom odchode jej šéfa Viktora Šulca v roku 1938. Nadväzoval na Šulcov inscenačný štýl ovplyvnený nemeckou a ruskou avantgardou. Počas Slovenskej republiky (1939 – 1945) sa Ján Jamnický – na rozdiel od prorežimných, naturalistických opusov vtedajšieho šéfa slovenskej činohry Janka Borodáča – vo svojich inscenáciách búril proti totalitnému systému a preto ho aj predvolávali na výsluchy. Po roku 1945 sa najskôr začal aktívne zúčastňovať na budovaní nového divadelníctva, čoskoro sa však stiahol. V 50. rokoch bol nežiaduci, koncom 60. rokov došlo k jeho rehabilitácii a stal sa dokonca národným umelcom. Bolo to však neskoro, k divadelnej réžii sa už nevrátil a krátko nato zomrel.

Magda Husáková-Lokvencová (1916 – 1966) bola prvou slovenskou profesionálnou režisérkou. Pôsobila aj ako herečka. Narodila sa v Pacove, v českej rodine, ktorá prišla pomáhať rozvíjať Slovensko. V roku 1940 absolvovala právnické štúdium a popri práci sa ďalej vzdelávala na dramatickom odbore Štátneho konzervatória v Bratislave u Jána Jamnického a Jozefa Budského. Bola prvou ženou Gustáva Husáka a matkou ich dvoch synov. S Husákom prežila obdobie jeho politického vzostupu na pozíciu predsedu Zboru povereníkov po druhej svetovej vojne. Podporovala ho a nerozviedla sa s ním ani počas vykonštruovaného politického procesu v roku 1954 a deväťročného väzenia, i keď to pre ňu na dlhší čas znamenalo stratu milovanej práce v divadle, existenčnú neistotu a nakoniec i podlomené zdravie. Bola zakladateľkou divadelných zbierok Slovenského národného múzea a Divadelného ústavu.

Blaho Uhlár (1951) je jedným z najvýznamnejších a najoriginálnejších súčasných slovenských režisérov. Je autorom dvoch manifestov (spolu s výtvarníkom Milošom Karáskom), ktoré podľa teatrologickej obce na začiatku 90. rokov priniesli tzv. štvrtú slovenskú divadelnú reformu. Išlo o oslobodenie divadla od „predžutých, natrávených, preparovaných jednoznačností“ prostredníctvom „dekompozície, motivickej difúznosti, polytematizácie a nedeterminovanosti divadelného diela“. Reforma sa týkala aj hereckej práce: „Javisková postava je škrupinou, ktorú musí herec rozlomiť, aby mohol zaujať osobné stanovisko,“ i publika: „Človek, ktorý si kúpil lístok do divadla, nemôže očakávať, že sa za pár korún bude ulievať.“ Túto metódu založenú na slobode a kreativite Blaho Uhlár dodnes úspešne overuje a potvrdzuje s ďalšími hereckými generáciami.

Viac informácií: www.facebook.com/zivotzadivadlo

Zdroj: TS