Drť je drť. Hmlovina, neistota a nevyjasnené otázky doby prenesené do hudby.

17. novembra mala v rámci Koncertu pre všímavých slovenskú premiéru kapela Drť, zložená z hudobníkov zo Slovenska a Maďarska. Odohrala na ňom svoj pripravovaný album Puntičkár, ktorý je zhudobnením rozhovoru bývalého šéfa ŠtB, generála Alojza Lorenca. Tento album Drť venuje obetiam perzekúcii, represií a vrážd komunistického režimu. Jeho vydanie je plánované na začiatok roku 2020, no v najbližších mesiacoch kapela plánuje postupne odhaľovať jeho obsah.

“Pýtate sa skoro ako kádrovák a nepáči sa mi to!”, odznie v úvode z úst Michala Kaščáka, ktorý prepožičiava svoj hlas prebásneným textom rozhovoru. Texty Mareka Kundláka spolu s intenzívnym zvukom, za hranicou štandardných žánrov, testujú svedomie doby pred revolučným rokom 1989 a dnes.                    

Čo je teda Drť? Drť je drť. Autorský počin Miroslava Tótha, iniciátora celého projektu. Tvorí piesne, melódie, koncept. Cielene si však vyberá typológie hráčov aj speváka. Vytvára si tak partnerov, z ktorých sa plynule stávajú spolutvorcovia – Lucia Chuťková, Marek Buranovský, Michal Kaščák, Áron Porteleki a Márton Czernovszky. Nie sú to len technický hráči – nehrajú Mirove myšlienky, vnášajú do hudby svoj vlastný rukopis a aranžérsky vklad.

Drť tak prináša tému neistoty, nevyjasnených otázok, transformovanú do formy hudby, oscilujúcich medzi viacerými žánrami od punku po (free) jazz. Samotná hudba sa stáva nepredpokladateľnou, napriek tomu, že ide o relatívne rytmické žánre. “Nejde o technické hranie, reflektujeme naše okolie. Asi ale neprinášame naozajstnú zábavu pre ľudí.” hovorí Miro Tóth.   

Téma neistoty, nevyjasnenej otázky, je prenesená do hudby a do jej formy. 

Drť prináša sieť textu, v ktorom vety devalvujú logickú výrokovosť, lebo sa snažia zakrývať pravdivosť samotného výroku. Sú cielene používané na zahmlievanie, zneistenie a odvrátenie od podstaty veci. Nejde teda len o ukazovanie prstom na osobu Alojza Lorenca, ide o fenomén režimu totality, ktorý kdesi ostáva vo vzduchu aj v dnešnej demokracii. Fascinácia a vzápätí zdesenie z jeho aktuálnosti. 

“Ak sa teda ľudia začnú zamýšľať nad výrokvosťou, manipulatívnym zvrátením situácie a odvrátením pozornosti od merita otázky, náš projekt má zmysel. Ak niekto dnes hovorí, že dôvera voči KGB ostala, tak sa mi zdá, že niečo nie je v poriadku.”, hovorí Miro Tóth.  Kde je vlastne problém? V tom ako komunikujeme, ako koexistujeme v spoločnosti? Sme stále apatickí – je nám to jedno?

Rozhovor s Alojzom Lorencom, z ktorého texty Drte vychádzajú je len modelovým príkladom. Naša spoločnosť, žiaľ, tak rýchlo zabudla, že nebola pripravená klásť mu otázky. Pritom práve on je nositeľ tých viet, viet ako nástrojov, viet ako zbraní – mimoriadne dobre premyslených výrokov. Paradoxne, práve z jeho úst odznieva veta: “Pýtate sa skoro ako kádrovák.”

V prípade Drte ľahko dochádza ku konfrontácii s otázkou, či sa jej členovia necítia tak trochu ako novodobí moralizátori. “Ak je to o tom stredovekom princípe, kedy existoval šašo na ulici, ktorý pod zámienkou vlastného bláznovstva pomenúva veci bez cenzúry, potom je naša úloha splnená. Máme ten nejlepší materiál, ktorý by sme sami nevymysleli.”, dodáva Miro Tóth.

“Nenávidím gestá! Som puntičkár!”, tak znejú slová, ktoré si môžete vypočuť v prvej verejnej demo nahrávke z pripravovaného album Puntičkár: 

Zdroj: TS