Kedy sa u teba začali prejavovať tvoje talenty a akým spôsobom?
Nebol tam žiaden dôvod. Rodičia mi povedali: keď som bol ešte v detskej kolíske, v tej dobe pred mnohými a mnohými stovkami rokov, bol muzikál, ktorý sa volal Oklahoma, v ktorom je pesnička „Out of your dreams and into my arms“, ktorú hrali často v rádiu. Vtedy som ešte nehovoril, ale raz som prebudil o polnoci rodičov spevom celej piesne, celej melódie, od začiatku do konca, bez slov – pretože som nemohol hovoriť. Moji rodičia povedali „Ešte raz.“ Tak som to zaspieval znova. Čistá pravda, aspoň čo mi povedali rodičia, ja si to nepamätám, ale toto mi povedali.
Kedy si sa prvý krát stretol so stand up comedy show, alebo s komédiou ako takou?
Som jazzový spevák medzi inými vecami. Raz som šiel do svojho obľúbeného jazzového klubu a dvaja komici, ktorí sú od tej doby v Anglicku slávni, ale vtedy neboli, prišli, aby si vyskúšali svoj nový druh vystúpenia na jazzovú hudbu, pretože podľa nich má jazzová hudba zmysel pre humor. Tak urobili pár sketchov a potom sme sa bavili, vtedy som robil folk clubs. Boli by vo folk clubs zábavní a aj spev s nimi by bol zábavný, tak som im povedal, že tiež robím komika a oni, že by potrebovali klasického komika, ktorý hovorí vtipy o svokrách a tak. Ja som súhlasil. Tak som tam šiel, len tak si to raz skúsiť, bez nejakej predstavy. A od tej doby to robím.
Nevyčnieval si napríklad aj v škole, čo sa týka komédie?
Nie, nikdy ma to nezaujímalo, hlavne som spevák. Robil som folk clubs, tak som spieval a aby sa obecenstvo nenudilo, tak sme občas povedali aj nejaké vtipné príbehy, ale nie ako komici toho času „Príde vysoký, štíhly a tlstý muž…“, ale vtipne sme hovorili, čo ideme spievať, ako sme sa naučili pesničku, alebo ako sme ju urobili. A toto sa stalo mojim štýlom a občas sme začali písať nové texty alebo nové piesne s vtipným textom. Napríklad, behom doby, než padla železná opona, bola pesnička „It is a long way to tripperery“, slávna pesnička z 1. svetovej vojny. Tak som napísal verziu pre studenú vojnu nazvanú „It is a long way to east syberia“, to bola zábavná verzia tej piesne. Použil som ju v mojom vystúpení, takže som mal folkovú pesničku, zábavnú, klasickú a do toho trocha hovorenia. Takže taká zmes rôznych vecí, takto to začalo. Potom, keď som spoznal tých dvoch komikov, som vytiahol tie zábavné veci z môjho vystúpenia a dal ich dohromady a to bolo moje finálne vystúpenie. Nikdy som ich pri skladaní neplánoval dať dokopy. Proste to tak vyšlo. Takže takto to začalo.
Ja som pochopila, že pre teba bola najdôležitejšia hudba, ale ako to je takto po rokoch? Stále je dôležitejšia hudba, alebo už skôr komédia? Alebo je to pol na pol?
Začal som v rovnakej spoločnosti ako Beatles. Cestoval som s Paulom McCartneym, potom som objavil jazz, zamiloval sa do klasického jazzu, potom do bossanovy, moja prvá láska je opera a tiež ju stále počúvam. Pokiaľ otvoríte moju hlavu otvárakom na konzervy, tak vyletia malé noty, žiadne slová ale len noty, nič iného tam nie je.
Aké to bolo robiť predskokana Beatles?
Bol som predskokan pre Paula McCartneyho, bola to sranda. Robil som i s Benem Morrisonem, je celkom slávny, ale je divný a každý okolo neho chodí nervózne. Je teraz celkom veľká hviezda. Išiel som s nim na turné a každý z neho bláznil, pretože sa v jednej minúte naštval, bežal preč a potom už ani neviem. Turné s Paulom… Pracuje s kýmkoľvek, nezaujíma ho, aký si slávny a tiež prezývka pre kapelu bola „Paul and Linda gone holiday with the kids“ a presne takto som sa cítil. Paul a Linda boli šťastní manželia, mali dve dievčatá, 9 a 11 ročnú, jedna je teraz slávna designerka oblečenia a druhá je slávna fotografka. A každý poznal každého, pretože vždy pracovali s rovnakými ľuďmi. A tak sa nestávalo, že „Ó, tam je Paul McCartney“, nie, je to rovnaký Paul, ktorého som videl včera, ktorého uvidím zajtra, proste normálny človek, dve nohy, dve ruky a nos. Takže to bolo veľmi kľudné, každý bol profesionálny a každý vedel čo sa robí a nikto nekričal. Keď sa niečo nevyvíjalo dobre, tak sa to proste „poriešilo“. Celé turné bolo super, teda okrem počasia, ktoré bolo hrozné. Bolo to 18 denné turné.
Ako sa ti páči Slovensko?
Bol som tu už kedysi, asi pred 20timi rokmi, ale to pršalo a bolo zatiahnuté, takže som nič nevidel. Jedinú vec, čo by som povedal je, že často chodím z Čiech na Slovensko a zase späť v rámci cestovania, ale aj napriek tomu neviem kde som, takže podľa mňa by sa malo Česko a Slovensko zase spojiť do Československa a ľudia ako ja by boli menej zmätení.
Chcel by si niečo odkázať slovenskému publiku?
Áno, odkaz je stále rovnaký, či už ide o humor alebo o hudbu. Úspešní ľudia sú tí, ktorí sú sami sebou. Buďte niečím, kde ste jedineční a prví. Ja som prvý Earl Okin, je ťažké ma popísať, pretože ma nejde s niekým porovnávať, nie som druhý Charlie Chaplin alebo ktokoľvek iný, som jednoducho prvý Earl Okin. Každý komik, ktorý začína, by si mal nájsť ten svoj kút, ktorý bude jeho, nikoho nezaujíma 250tý Elvis, každého zaujíma len ten prvý. Rovnako je to v humore, nájdete si publikum, ktoré vás bude milovať. Nikto z nás nemôže docieliť, aby nás miloval úplne každý. Je taká fráza „umrieť na javisku“. Každému sa stalo, že publikum bolo tiché, alebo že po vás hádzali veci, to sa stane každému, dokonca aj mne. Cieľom je rozosmiať aspoň 80-90% publika, pokiaľ to dokážete, ste vtipný, pokiaľ nie, tak nie ste a robte teda niečo iné. Keď to dokážete, tak si potom nájdete svoj vlastný priestor, kde budete jedineční.
Otázky kládla: Daura
Publikoval: Daura
