Strašné, drsné, ohavné, neskutočné – prvé slová, ktoré mi prebehli hlavou po otočení posledného listu. Prečo? Ako? Začo? – prvé otázky, ktoré mi prebehli hlavou po zatvorení knihy.
Tieto riadky nenechajú človeka chladným. Nenechajú mu prázdnu myseľ, ba naopak – toľko otázok, čo mám v hlave! A oči? Toľko sĺz!
Palisády, Kapucínska, Michalská brána, Patrónka… Bratislava. Miesta, po ktorých my dnes chodíme a ani si neuvedomujeme, čo všetko sa tam odohralo. Táto kniha, táto spoveď je iná. Je tu. Áno, aj pri Anne Frankovej, aj pri Leibovi Lejzonovi to boli kruté riadky. Ale predsa, Eva chodila po uliciach, ktoré poznáme, po ktorých chodíme aj my, poznáme ich atmosféru. Nedá sa to porovnať so spoveďou z inej krajiny.
„Uprostred noci vytiahli esesáci z postelí všetkých Židov na Klariskej ulici – vlastne všetkých Židov v Bratislave, ktorí sa neskryli -, zhromaždili ich na Patrónke a na druhý deň poslali transportom do Osvienčimu.“ Dočítala som tento odsek, oči som dvihla do okna autobusu, aby som si všetky tie slová nejakým spôsobom uložila v hlave a predo mnou Patrónka. Tú scénu som mala zrazu pred očami ako spomienku na časť filmu.
Ustavične nad nami visel prízrak Mengeleho prítomnosti. Prechádzal sa pomedzi naše prične a prezeral si nás chladným, no takmer otcovským, až perverzne súcitným pohľadom. „Vy ste moje hračky,“ vravieval, „iba na mne záleží ako a kde skončíte. Budem sa s vami zabávať, až kým sa vás nenabažím.“
Silný príbeh silnej ženy a tak isto aj silnej rodiny, silného puta. Príbeh ženy, ktorá si doslova vybojovala život! A ak si niekedy hovoríte, že máte deň pod psa alebo na nič život, prosím, netrepte! Chyťte do ruky toto, balíček servítok a po poslednej strane si skúste povedať, že máte zlý deň alebo život!
Napísala: Veronika Sivoková
