Pre fanúšikov progresívne ladenej tvrdej hudby pripravilo Octopus Promotion na koniec júla naozaj lahodné sústo v podobe ešte stále jednej z najvychytenejších kapiel v žánri, kde hudobnícke výkony zvyknú byť o pár tried vyššie ako v ostatných odnožiach rockovej hudby.
Američania Dream Theater, ktorí sa po dlhých rokoch rozhodli urobiť zastávku v rámci svojho aktuálneho turné na podporu svojho nového, eponymného albumu aj v hlavnom meste našej republiky sľubovali jeden z koncertných zážitkov tohto roka.
Voľba miesta konania trochu vzbudzovala obavy zo zvukovej kulisy tohto výnimočného večera. Našťastie majú Dream Theater k dispozícii profesionálny tým, ktorý si vie poradiť aj v tých najťažších podmienkach, čo platilo aj tento večer. Po malých problémoch v úvodnej The Enemy Inside sa zvuk ustálil na prijateľnej z úrovni, ktorá dovolila zúčastneným (podľa odhadu bola hala na 85% zaplnená) naplno si vychutnať muzikantské umenie tohto kvinteta.
Najväčšiu pozornosť na seba pútala dvojica Petrucci / Ruddess, klasicky najviac v úzadí tvrdil muziku so svojou šesťtrunovou basou John Myung a za megaveľkou bicou súpravou sa nám Mike Mangini snažil dokázať, že je minimálne dôstojnou náhradou za Mikea Portnoya, ktorý sa s kapelou, ktorú v osemdesiatych rokoch spoluzakladal, pred časom za nie práve najšťastnejších okolností rozišiel (čas ukáže či navždy). Úlohu frontmana niesol na svojich pleciach večne dobre naladený James Labrie, ktorý sa nám hneď na začiatku zveril, že okúzlenie kapely našou krajinou bolo natoľko veľké, že sa určite budú snažiť svoju návštevu zopakovať čo najskôr. Potom už sa viac menej sústredil na spev a komunikáciu medzi skladbami obmedzil na minimum.
Až do tohto miesta by sa mohlo zdať že toto vystúpenie nemalo žiadnu chybičku a všetci zúčastnení odchádzali maximálne spokojní. To by však bola len čiastočná pravda. Subjektívne, moje dojmy z koncertu sú rozporuplné. K muzikantským výkonom samozrejme niet čo dodať, všetci sú absolútnymi pánmi svojich nástrojov, či sú však aj pánmi svojho ega, si už nie som tak istý.
Výber skladieb, ktorý sa v prvej polovici takmer trojhodinového (ak počítame aj 20 minútovú pauzu) vystúpenia sústredil takmer výlučne (s výnimkou nadpozemsky krásnej Trial of Tears z kapelou tak nenávideného albumu „Falling Into Infinity“) na albumy s rokom vydania 2009 a neskôr mi prišiel dosť nešťastný vzhľadom k tomu, že pominúc skalných fanúšikov málokto tieto albumy stavia na rovnakú úroveň s míľnikmi progresívne metalovej hudby, ktoré túto kapelu preslávili po celom svete v deväťdesiatych rokoch. Kapela už dlhšiu dobu na svojich nahrávkach pôsobí kŕčovito, ako keby sa nevedela odvážiť urobiť krok do pre ňu neznámych hudobných vôd a miesto toho prešľapuje na mieste v snahe nájsť v už stokrát zopakovaných postupoch niečo nové a nepočuté. Táto skutočnosť bola ešte markantnejšia v priebehu druhej polovice setu, kde s nadšením prijatú päticu skladieb z albumu Awake (so zbytočne pompéznym vyvrcholením komornej Space Dye West) vystriedala od nikiaľ nikam vedúca vyše dvadsať minútová Illumination Theory (s večerníčkovým intermezzom uprostred). Nie som asi sám, ktorý by z tých najdlhších skladieb na tomto mieste privítal skôr takú Change of Season.
O záverečné vyvrcholenie sa potom postarala štvorica skladieb z prvého albumu, na ktorom sa predstavil za klapkami Jordan Rudess, Metropolis Pt. II, čo znamená že kapela úplne vynechala skladby zo (ak počítam aj spomenuté EP Change of Season) siedmych albumov. Najtrestuhodnejšou je potom samozrejme absencia čo i len jedinej skladby z pre kapelu prelomového albumu Images and Words.
Celkovo som tak opúšťal koncert s pocitom, že vystúpenia, ktoré som mal možnosť zhliadnuť na prelome milénia ostanú stále latkou, ktorú bude v súčasnej forme Dream Theater len ťažko prekonávať. Naďalej im však držím palce a rád sa nechám niekedy nabudúce presvedčiť o opaku.
Dream Theater | 25.7.2014 | Aegon Aréna | Bratislava | Foto: Jana
Napísal: Alexander Sucháček
Foto: Jana
