Raz po sprchách nám namiesto tvrdého, sterilizovaného odevu dali biele blúzky, tmavé sukne a pevné topánky. V ten deň sa ani z komínov krematória nevalili obvyklé kúdole zapáchajúceho dymu. K stene baraku, kde sa odohrával apel, medzitým priniesli niekoľko dlhých stolov a okolo nich poukladali drevené lavice a stoličky. Prikázali nám, aby sme si sadli. Každej dali korešpondenčný lístok a ceruzku.
„Píšte domov!“ zaznel povel.
Prichádzala k nám skupinka ľudí. Doktor Mengele so svojím štábom sprevádzali preláta katolíckej cirkvi odetého do červeného kardinálskeho rúcha.
Podišiel k nášmu stolu. Na chvíľu som zdvihla hlavu, upútala som jeho pohľad a povedala som: „Non credite quod videte. Ecce non est veritatem.“ (Neverte tomu, čo vidíte, lebo to nie je pravda.)
Príbeh začína v noc, kedy Iby utiekla z Československa do Maďarska ku svojej tete Belle, ktorá jej odmietla podať pomocnú ruku. Uchýlil ju u seba až bratranec Márton, s ktorým prežila viac ako v prvom momente čakala. Po čase ho mali povolať do pracovného práporu. Iby dostal do rodiny istého doktora Markiho. Všetko sa zdalo byť na správnej a dobrej ceste. No nakoniec si ju našli a odviezli najprv do väzenia, potom do prvého, odtiaľ do druhého utečeneckého tábora a nakoniec do Osvienčimu.
Jej zručnosť v šití a s prácou na šijacom stroji jej neraz pomohli – či si zachrániť život alebo urýchliť čas. Tak isto ako zdravotnícke vedomosti – tie jej dávali nespočetné príležitosti pomôcť aj inak najmä v Osvienčime.
Po skončení všetkých hrôz stretla anglického proviantného dôstojníka kapitána H. Knilla, s ktorým najprv pracovala a neskôr sa za neho vydala.
Po vojne sa domov nevrátila. Teda nie hneď a nie natrvalo. Urobila to, čoho sa väčšina z nás bojí – privrela dvere a šla ďalej. Vpred lepšej budúcnosti.
Jeden znajsilnejších príbehov, aké sa mi kedy dostali do rúk. Na svoje vyrozprávanie čakal neuveriteľných šesťdesiat rokov!
Napísala: Veronika Sivoková
