OK? OK… Čo sa stane, ak sa zamilujú dvaja zdraví ľudia a autor chytí pero do ruky? Román. Klasika. Čitateľ pozná koniec hneď v úvode, nehovoriac o priebehu deja. Ale čo sa stane, ak sa v knihe zamilujú dvaja ľudia s dychom smrti na krku.
Hazel a Augustus majú len 17 a už niekoľko ročný boj s rakovinou za sebou. Zatiaľ úspešne. Lenže dej sa zamotáva. Na 240 stranách sa stihne toho udiať dosť veľa. Slzy, smiech, radosť, smútok, šťastie, bolesť, smrť…
Jednoducho písané vety sa hltajú veľmi ľahko a otáčanie stránok nestojí žiadnu námahu.
John Green má svoj štýl. Kniha plná myšlienok na správnom mieste, prekvapenia, šoky, zvraty…
Napriek skutočnosti, že dej je fiktívny, po začítaní táto skutočnosť vyprchá z hlavy ako hélium z balóna. Po pár riadkoch si človek ani neuvedomí, že číta vymyslený dej. Postavy nie sú žiadne stelesnenia dokonalosti či už fyzicky alebo povahovo.
Použitie sarkazmu? Vždy rana do čierneho! Zakaždým som zamrzla a čakala, že sa postavy do seba pustia, že bude hádka, päste budú lietať, no nič. Sarkazmus odvrátený sarkazmom.
Pozitívne myslenie je cítiť skoro z každej stránky. To je na tom to krásne. Ako sa mladý človek dokáže nevzdať svojej budúcnosti.
Až 21. kapitola mnou sekla. Predsa je to kniha a nič tu nie je nemožné. No ale…
Koniec? Nečakaný. Peter Van Houten a John Green si môžu podať ruky. Krásny príbeh o tom, ako to najhoršie dokáže splodiť to najkrajšie…
Bestseller určite právom zaslúžený!
Napísala: Veronika Sivoková
