Lauren Weisbergerová debutovala so svojou prvou knihou „Diabol nosí Pradu“, ktorá bola neskôr sfilmovaná a získala štyri nominácie na Teen Choice Awards a získala Zlatý glóbus. Ďalej spísala „Všetky dôležité kontakty“ a poslednou knihou, ktorá prešla jej rukami bol „Lov na Harryho Winstona“. A ak nosíte Pradu, musíte mat prsteň od Harryho Winstona…
Emmy túžila po prsteni a po dieťati, od ktorého nemala ďaleko. Priateľ ju však opustil pre dvadsaťtri ročnú osobnú trénerku, ktorú mu platila Emmy.
Leigh je vychádzajúca hviezda vydavateľstva, v ktorom má na dosah svoju vysnívanú prácu redaktorky, a na ľavom prstenníku sa jej blyští prsteň od dokonalého chlapa. Až keď začne redigovať knihu od známeho Jesseho Chapmana, uvedomí si, čo sa len dokonalým zdá.
Adriana je krásna dcéra kedysi slávnej topmodelky. Svojim brazílskym šarmom si podmanila už nespočetne veľa mužov. Lenže krása nie je trvalá…
Keď si to všetky tri rozdielne kamarátky, ktorým ťahá na tridsať, uvedomia, uzatvoria dohodu.
Emmy dostala pracovnú ponuku, vďaka ktorej má možnosť precestovať svet. S kamarátkami sa dohodla, že na cestách vymení svoj monogamný vzťah za jednorazové romániky.
Adriana naoplátku okúsi monogamný vzťah. Vyhlásila, že do roka bude mať na prste Harryho Winstona. Harry Winston je na západe synonymom jedného z najlepších klenotníkov.
A napokon Leigh, ktorá má zdanlivo dokonalý život zistí, že nie je šťastná. Zistí to, keď začne redigovať novú knihu známeho čudáka Jesseho Chapmana.
„Lov na Harryho Winstona“ je typickým ženským románom. Miestami zaujímavý, až vás nútil dočitať kapitolu miernym tempom, no poväčšine jednoduché, oddychové čítanie. Niet tu čo vyzdvihnúť, jedine ak tak naopak. Prvé dve knihy od Weisbergerovej sa stali bestsellermi New York Times, no či bude mať táto autorka šťastie aj do tretice, je veľmi nepravdepodobné.
Každá kniha má nejaké posolstvo, dajaký odkaz. Má v nás niečo zanechať, niečo nám odovzdať, prípadne nás poučiť či naučiť. No prehadzovanie týchto listov mi prišlo veľmi ťažké a pri každej piatej vete som váhala, či v čítaní pokračovať. Dočítala som ju napokon do konca, no s prázdnym výraz v tvári, v ktorej sa mi črtala otázka: „Čo táto kniha odo mňa chcela?“.
Ale ako sa hovorí – sto ľudí, sto chutí…
Napísala: Veronika Sivoková
