Limp Bizkit je hudobný pojem. Väčšina z vás si ich pamätá snáď ešte z čias základnej alebo strednej školy, a to najmä podľa ikonického frontmana Freda Dursta s jeho full-cap baseballovou šiltovkou otočenou dozadu. Oznámenie ich vystúpenia na Slovensku bolo pre týchto, už skoro pamätníkov, miernou senzáciou a je jasné, že sa naň tešilo naozaj veľa ľudí.
Druhou, možno nie senzáciou, ale nazvime to prekvapením, bolo zaradenie lokálneho supportu do lineupu. Nebol to nik iný ako Rust 2 Dust, doprevádzaný rapperom Zverinom. Podobný žáner, etablovaná hudobná skupina, minimálne, čo sa lokálnych pomerov týka. Pre organizátora jasná voľba a pre chalanov splnený sen. Nová zostava je jednoznačne energická, dynamickejšia a pohyblivejšia ako pôvodná a fanúšikovia si na ňu rýchlo zvyknú. Frontman Tomáš spolu so Zverinom boli na veľkom stagei ako doma, burcovali ľudí na headlinera a jednoznačne si akciu užívali. Vystúpenie ako sa patrí. Pódiová show a prejav ako od veľkej hviezdy a ich koncert si tak museli užiť aj tí, ktorí sa prišli pozrieť na Limp Bizkit ako na zaujímavosť a bežne na koncerty nezavítajú. Ak si však organizátor myslel, že Aegon Aréna je ideálna akustická voľba, hrozne sa mýlil. Nebolo takmer počuť gitary, z bicích len kopák a niektoré činely, a celkovo to bola jedna veľká guľa zvuku valiaca sa od pódia k divákom ako padajúci dom. Hralo to jednoducho ako vypeckovaná hi-fi veža v kúpeľni. Hovorí sa, že nikdy nesúď zvuk podľa predkapely, tak teda neostávalo nič iné, aby fanúšikovia po približne 30 minútovom sete Rust 2 Dust počkali na príchod Limp Bizkit.
Po odchode predkapely ostala pred divákmi jednoduchá, ale za to pre Limp Bizkit typická scéna, aparáty na stagei, tma, intro, príchod hudobníkov, odpočet, raz, dva, tri, štyri a show sa mohla začať. Prvé, čo muselo každého prekvapiť bolo, že oproti predkapele sa zvuk zosilnil, ale nijak významne nezlepšil. Či už pod pódiom alebo pri zvukárovi to bolo stále akési nekonkrétne a tlmené. Bolo však konečne počuť všetky nástroje, takže malé plusové bodíky zvukárovi isto pôjdu.
Ľudí pribudlo, no nejak extrémne plno nebolo. Ako však bolo spomenuté vyššie, prišlo veľa ľudí takých, čo si zo zvedavosti prišli pozrieť headlinera, ale bolo jasné, že bežne na koncerty nechodia. Popri hŕstke ľudí, čo evidentne počúva tvrdú hudbu a hŕstke dvojníkov Freda Dursta, sa na koncerte zjavili aj osoby, ktoré by ste čakali v drahých koktejlbaroch alebo na diskotékach. Tieto osoby, prevažne ženského pohlavia, si tancovali akoby práve hrali Shakiru a v ich spoločnosti sa väčšinou vyskytovali bodybuilderi. Navyše, nielen z tohto dôvodu, celkovo atmosféra od začiatku nestála za veľa. Prítomnosť sediacich fanúšikov na tribúnach sa jednoznačne nestretala s nadšením kapely a tak prišlo aj na otázky „What’s wrong with you people?“ (čo je s vami ľudia?). Naozaj verných a baviacich sa fanúšikov, ktorí boli v kotli vpredu, sa dalo napočítať maximálne na desiatky. Tí si koncert samozrejme užívali naozaj naplno, no statickosť Freda ako frontmana a jeho nulová komunikácia s obecenstvom atmosféru pre ostatných ešte viacej ničili.
Gitarista Wes Borland si pomedzi skladby neskôr začal hrať známe hity od Metallicy alebo Ozzyho Osbourna, no v spojení s dlhými statickými a pravdupovediac aj nudnými pasážami, ktorými kapela naťahovala skladby playlistu, to začalo po čase pripomínať zaháňanie nudy. Asi tak, ako keď kapela skúša v garáži a pomedzi pesničky si niekto do niečoho furt trieska. Vrchol všetkého bolo, keď tour DJ pustil asi po troch štvrtinách odohratého setu pesničku Party Up od rappera DMXa. Veľmi to nepomohlo, párty sa nerozbehla. Limp Bizkit odohrali prevažne staršie hity z albumu Chocolate Starfish and Hot Dog Flavored Water, no odzneli aj novinky, napríklad song Gold Cobra. Záver bol neosobný a strohý, taký ako celý koncert – rýchla rozlúčka, DJ po rozlúčke pustil skladbu Stayin Alive od Bee Gees a koniec.
Treba isto dodať ešte pár perličiek k samotnej akcii. Prvou je istotne absentujúca kontrola prechodu medzi státím a státím pod pódiom, z čoho boli isto všetci majitelia lístkov pod pódium radi. Absencia pások na ruku tomu všetkému nepomohla a tak neostávalo ľuďom nič iné ako chodiť všade s lístkom. A tým s drahším lístkom nadávať. Takisto nepotešili ani ceny občerstvenia.
Čo dodať na záver? Ľudia jednoznačne neodchádzali z toho koncertu nadšení a plní emócií. Bolo to na nich vidno. Takisto to však bolo vidno aj na Limp Bizkit. Bude veľký zázrak, ak by do Bratislavy zavítali opäť. Pre ostatných však ostáva zadosťučinením to, že aj lokálna kapela vie na pódiu pôsobiť profesionálnejším a kompaktnejším dojmom ako veľký headliner spoza oceánu.
Napísal: Erik Hill
