„Túžila po tom – po tom bezpečí, pocitu domova – ale nedokázala sa pohnúť. Ostatne, tá pivnica už neexistovala. Stala sa súčasťou tej poničenej krajiny. Zase raz vás prosím, aby ste mi verili. Chcela som sa zastaviť. Zohnúť sa. „Veľmi ma to mrzí, dieťa.“ Ale to sa nesmie. Nezohla som sa. Neprehovorila som. Namiesto toho som sa na ňu chvíľu pozerala. Keď sa už dokázala pohnúť, išla som za ňou. Spustila knižku. Padla na kolená. Zlodejka kníh zaskučala.“
Silný, neobyčajný príbeh, ktorého rozprávačom je samotná Smrť. Drží si odstup, má svoj osobitý pohľad, no tento príbeh je tak výnimočný, že aj Smrť sa musí pozastavovať nad krutosťou ľudstva, dojímať sa nad láskou, dokonca sa možno aj na chvíľu zľutovať. Zisťujeme, že aj tento rozprávač má srdce…
„Kolínske nebo bolo žlté a zotlené a na okrajoch sa lúpalo. Sedel opretý o stenu, v náručí dieťa. Svoju sestru. Keď dodýchala, zostal s ňou, a mne bolo jasné, že ju tak bude držať ešte celé hodiny. Vo vačku mal dve ukradnuté jablká.“
Keď už sme pri Smrti – Zusak ju vo svojej knihe dokázal vykresliť v tak pozitívnom svetle, až si ju čitateľ musí ako rozprávača doslova obľúbiť. Vnáša do očí slzy, no aj teplo do krvného obehu tými ktorými svojimi vyhláseniami.
„Aby som povedala pravdu, ešte som sa zotavovala zo Stalina v Rusku. Z takzvanej druhej revolúcie – vraždenia vlastných ľudí. Potom prišiel Hitler. Hovorí sa, že vojna je najlepší priateľ smrti, ale musím vám povedať, že ja to vidím inak. Pre mňa je vojna ako nový šéf, ktorý od vás očakáva nemožné. Stojí vám za chrbtom a opakuje dookola jedinú vec – pracuj, pracuj! Tak sa do toho opriete. Dorobíte to. Ale šéf vám nepoďakuje. Chce od vás ešte viac.“
Liesel Memingerová je dospievajúce dievča, ktoré vyrastá v Nemecku počas 2. svetovej vojny. Pochovala mladšieho brata, musela sa rozlúčiť s matkou, privítať s adoptívnymi rodičmi, skamarádiť sa a zaľúbiť do Rudyho, ukrývať Žida. No hlavne sa učila čítať. Vďaka nej prešli minúty, či hodiny v krytoch počas náletov rýchlejšie.
„Keď otočila na stranu dva, všimol si ju Rudy. Zameral sa na to, čo číta a potom zapojil aj svojho brata a sestry: povedal im, nech tiež počúvajú. Hans Hubermann prišiel bližšie, zavolal a zanedlho začal preplnenou pivnicou presvitať pokoj. Na strane tri už boli všetci okrem Liesel potichu.“
Liesel Memingerová je jedinečná postava. Napriek neprajnému osudu sa dokáže rozdať, dokáže milovať, odpúšťať, chápať. A v neposlednom rade, rozdávať radosť a dvíhať z najhlbšieho dna milovaného Žida.
„VIANOČNÉ PRIANIE OD MAXA VANDENBURGA: Často si prajem, aby to už skončilo, Liesel, ale ty potom urobíš niečo…ja neviem, napríklad zídeš po schodoch do pivnice so snehuliakom v rukách.“
Úžasné slová spájané do krásnych slov tvoriace neobyčajný príbeh v tak strašnom prostredí, akým dokáže byť len vojna.
Napísala:
