Medzinárodne najúspešnejšia česká speváčka všetkých čias Helena Vondráčková: „Stojí to zato!“

Neuveriteľných 50 rokov je na scéne slovenskej a českej populárnej hudby. Na konte má množstvo ocenení, vystúpení či úspešné pôsobenie v zahraničí. Má za sebou desiatky úspešných albumov a ešte viac hitov, ktoré si pospevujú ľudia u nás aj v cudzine.

Jedinečný, legendárny hlas Heleny Vondráčkovej oslavuje svoje jubileum! K tomuto významnému výročiu vychádza špeciálny dvojalbum pre oddaných fanúšikov „Helena: Best of the Best“!

Spomínaný album je obohatený o výnimočný darček, ktorý Helena obdržala od Českej mincovne. Tá jej darovala veľkú zlatú pamätnú medailu, k nej ešte dve menšie, zlatú a striebornú. Na jednej strane medaily je vyobrazený speváčkin súčasný portrét, na druhej detail z filmu „Šíleně smutná princezna“. Tí najšťastnejší a najrýchlejší môžu získať album aj medailu naraz. Obmedzený počet albumov totiž vyjde v boxe spolu s pamätnou  mincou! Samotná speváčka prezradila v exkluzívnom rozhovore detaily o novom jubilejnom výbere BEST OF THE BEST“.

Na toto jubilejné 2CD sa zmestil iba zlomok z piesní, ktoré ste naspievali. Ako ste pristupovali k ich výberu na váš album?
(Smiech) Statočne! Snažili sme sa, aby sa tento výber líšil od iných, už vydaných kompilácií. Veľké hity samozrejme nemôžu chýbať, ale chceli sme, aby tam bolo aj niečo navyše. V prvom rade sme si povedali, že na výbere nebudú žiadne „prerábky“. Veľa pesničiek som totiž nahrala niekoľkokrát, v rôznych obmenách. Na výbere „Helena: Best of the Best“ sú ale všetky v origináli z doby, kedy vznikli. A sú chronologicky zostavené, na prvom CD od šesťdesiatych rokov do roku 2013, na druhom do roku 2014.

Album obsahuje aj niektoré rarity?
Áno a mám z nich obrovskú radosť. Jednou z takých je pesnička „Sladké mámení“ z filmu „S tebou mě baví svět“. Všetci ju poznajú a vedia slová naspamäť, no my sme prišli na to, že existuje ešte jedna sloha, ktorá je vo filme posunutá do iného prostredia. Hľadali sme vlastníka práv a nahrávok filmu. Televízia to nebola, film to nebol … až sme objavili syna hudobníka Václava Záhradníka, Jakuba, ktorý nám pomohol. Dohľadal soundtrack k filmu a našiel oba diely k tejto pesničke. Dan Hadlich ju potom šikovne spojil a tak vznikla rarita, ktorú doteraz skutočne nikto nemá.

Nájdeme na výbere aj pesničky z iných filmov?
Áno. Napríklad pieseň „Lásko má, já stůňu“ z filmu „Noc na Karlštejne“ alebo „Slza z tváře padá“ z filmovej rozprávky „Šíleně smutná princezna“. Nachádzajú sa tam aj melódie z muzikálov. Napríklad duet s názvom „Song hrál nám ten ďábel saxofon“, ktorý sme naspievali s Karlom Gottom.

A čo vaši ďalší partneri na výberovom albume?
Samozrejme by som nemohla nespomenúť svojho osudového partnera Jiřího Korna. Stále sme skvelí priatelia a jeden druhého si ctíme. Nemohla som vynechať ani našu prvú veľkú pop spevácku hviezdu Waldemara Matušku. Na albume sa nachádza náš duet „To se nikdo nedoví“. A nemohla som nezaradiť ani naše úspešné zoskupenie „Golden Kids“, z ktorého som vybrala song „Časy sa mění“.

To sme boli v histórii, no na albume je tiež jedna úplne čerstvá novinka!
Ako na zavolanie mi prišla ponuka od talianskeho skladateľa Andrea Dessiho. Poslal mi pieseň, my sme zajasali a nahrali ju. Naspievala som ju v slovenskej, ale aj anglickej verzii. Práva k nej vlastníme my i Taliani, a tí sa postarajú, aby znela aj inde, než práve v Taliansku. Okrem tejto je tu aj ďalšia „novinka“, pesnička „Dva tisíce perel z albumu „Touhy“ . Z môjho repertoáru vybočuje textom aj hudbou. Napísal a otextoval ju Jan Dvořák, okrem iného autor mnohých piesní pre Petra Muka. Petr Muk býval častým hosťom mojich koncertov, takže zaradenie tejto piesne na výbere je tak trochu spomienka na neho.

Bývate označovaná za medzinárodne najúspešnejšiu českú speváčku!
Dokonca to vyrazili aj na zlatú medailu!

Pomohlo vám aj to, že ste sa od mladosti cielene venovala jazykom?
To mi skutočne veľmi pomohlo. Je skvelé, keď sa dokážete dohovoriť s publikom. Môžem s ľuďmi hovoriť poľsky, anglicky, nemecky, rusky a francúzsky. Z francúzštiny som dokonca maturovala. Môj otecko vždycky hovorieval: „Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom“. A je to veľká pravda.

Boli ste v tomto ohľade medzi kolegami výnimkou?
Myslím, že áno. Pokiaľ si spomínam, jazykovo boli vybavení napríklad Pepa Laufer, Judita Čeřovská, Hana Hegerová, Karel Gott, Jirka Korn alebo Pavel Bobek, inak veľa spevákov u nás jazyky neovládalo. To bol asi aj dôvod, prečo zostali v tom našom malom českom rybníčku, aj keď sú to vynikajúci speváci!

Veľký prelom vo vašej kariére zrejme znamenal rok 1967 a cesta do Ria de Janeira!
To bola moja prvá zámorská cesta, na festival „Zlatý kohút“. Veľmi rada na ňu spomínam. Bolo tam pre mňa všetko tak cudzie a také iné, než na čo som bola zvyknutá. Cesta bola navyše skvelo zorganizovaná a veľmi úspešná. V tom čase panoval veľký festivalový boom, vznikali rôzne akcie po celom svete, a ja som po veľkom úspechu v Riu bola pozvaná na ďalšiu – do Splitu, Brašova, Tokia, Sopot, Berlína, Vitebska a Belehradu. Malo to svoje čaro! Človek sa pozrel do rôznych krajín a okrem toho, že tam profesijne zabodoval, sa aj poučil zo zahraničnej mentality. Videla som spievať a hrať zahraničných kolegov, nadväzovala som nové kontakty.

V tom čase vznikla vaša dlhotrvajúca láska k Južnej Amerike, konkrétne k Brazílii?
To začalo už skôr. Milovala som brazílsku skupinu „Sergio Mendes“, mala som všetky jej dosky a mám ich dodnes. Keď som ju potom v Brazílii videla naživo na koncerte, bola som ako Alenka v ríši divov. Do Brazílie som sa potom ešte trikrát vrátila, z toho raz s Karlom Gottom. Táto krajina ma fakt dostala. Som veľmi rada, že sa z nášho hosťovania s Karlom uchovala krásna spomienka. Náš pobyt vtedy filmoval človek, ktorý sa o nás aj staral. Po rokoch som cez jeho dcéru toto video získala. Film som nechala vyčistiť a venovala ho aj Karlovi Gottovi. Veľmi sme sa pri tom nasmiali.

Úspech ste mali aj na gramofónovom veľtrhu „MIDEM“ v Cannes, to sa písal rok 1968.
Tam sme vystupovali s „Golden Kids“ na večeri československých spevákov. Pokiaľ si pamätám, spievali Karel Gott, Waldemar Matuška, Josef Laufer, Pavel Novák, Yvonne Přenosilová a ďalší. Náš večer, teda ten český, bol vyhlásený ako najúspešnejší zo všetkých. A to tam vystupovali poriadni giganti!

Zdá sa mi, že vtedy bola medzi spevákmi v Európe väčšia osobná spojitosť. Poznali ste sa a vzájomne pozývali do rôznych relácií alebo na koncerty. Cítim to správne?
Určite. Bohužiaľ tu doma sa dnes vzájomne vídame oveľa menej, než tomu bolo predtým. Vymizli relácie, kde vystupovalo viac umelcov spolu. A tiež ubudlo koncertov. Stretávame sa oveľa menej, než v minulosti. Čo sa týka medzinárodného fóra, kontakty sme udržiavali a nadväzovali predovšetkým na festivaloch. Aj tých je dnes ďaleko, ďaleko menej.

Keby sme mali vymenovať všetky vaše zahraničné zastávky, sedeli by sme tu celý deň. Ktoré z nich vy sama pokladáte za najdôležitejšie alebo najmilšie?
Tak náhodne. Festival „Yamaha“ v Tokiu. Hneď po ňom začínalo trojmesačnej turné po Sovietskom zväze a Japonsku. Veľkým úspechom pre mňa bolo vystúpenie v Sopote, roku 1977, tam zaznela pieseň „Malovaný džbánek“. Bez tejto piesne by som sa dnes do Poľska vôbec neodvážila ísť. Aj po festivale v tomto meste nasledovala koncertná šnúra. Významné bolo aj moje časté vystupovanie v bývalej NDR, hlavne vo Friedrichstadt-Palast. Nedá mi nespomenúť skvelé miniturné po Kanade, kde som spievala pred vypredanými sálami pre viac ako dvetisíc ľudí. Počas neho som sa zoznámila s Jozefom Škvoreckým!

A nemôžeme zabudnúť na výnimočnú „Carnegie Hall“!
To bolo naozaj výnimočné! Prvýkrát ma oslovil Karel Gott, aby som tam zaspievala ako jeho hosť, druhýkrát už sme s Karlom boli rovnocenní partneri. Pri tom druhom vystúpení s nami mal byť aj Walda, ale ten, žiaľ, bol už v tej dobe ťažko chorý.

Poriadnou jazdou musel byť aj váš angažmán v parížskej Olympii, je to tak?
To bol rok 1968. Paríž bol plný demonštrácií. Hoci sme boli varovaní, dostali sme sa do víru udalostí. Išli sme po ulici, proti nám zrazu tisíce hláv, niektorí ľudia hádzali dlaždicové kocky. Vydesili sme sa a chceli sa vrátiť, lenže na druhej strane už polícia zatarasila cestu. Zabočili sme do nejakej krčmičky, a tam sme to všetko prežili. Naše vystupovanie v Paríži bolo ale veľmi úspešné. Zažili sme veľké ovácie, veľa zábavy a koniec koncov, precvičili sme si aj francúzštinu.

Ako často chodíte koncertovať do zahraničia v súčasnosti?
Nie tak často ako predtým, ale chodím. Boli prerušené kontakty, veľa vecí sa zmenilo a je iná situácia. Dnes jazdím najčastejšie do Poľska, dosť často aj do Nemecka, kde veľa natáčam pre televíziu. V najbližšej dobe tam budem natáčať s kolegami z celého sveta vianočnú reláciu. A radi ma vidia aj v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu: Rusko, pobaltské republiky, Bielorusko (úžasný festival vo Vitebsku) či Ukrajina. Aj keď tá teraz kvôli ťažkej situácií teda veľmi nie.

Hovoríte o Poľsku. Zdá sa mi, že Poliaci sú tradične ústretovo naladení voči slovenskej kultúre. Je to pravda?
Je to tak. Vždy ma mrzelo, že to nebolo naopak. Poľskí umelci navštevovali Prahu sporadicky. Snáď jedinou výnimkou bola Maryla Rodowicz, ktorá do nás bola zamilovaná. Naposledy v roku 2009 bola mojím hosťom v pražskej Lucerne a bolo to ohromné​​! Maryla je neuveriteľná čertica. Všeobecne ale platí, že českí umelci sú v Poľsku známejší a populárnejší ako poľskí u nás.

Ste na scéne presne pol storočia, stíhate si to vôbec uvedomovať?
Ani mi to nespomínajte. (Smiech) Sama by som si to ani neuvedomila, ale pripomínajú mi to ľudia okolo. Na druhú stranu je však možno obdivuhodné, že sa stále, aj napriek tomu spomínanému počtu rokov, držím nad vodou. Stále cítim záujem publika a tie krásne vety na moju osobu, čo neustále počúvam! To ma vždy nabije a hovorím si: „Stojí to za to“!

Pilotný singel “OHEŇ LÁSKY” z albumovej novinky, 2CD BEST OF THE BEST, kolekcie najväčších hitov od r.1964 až po súčasnosť si môžete vypočuť tu:

[audio:https://gregi.net/wp-content/uploads/2014/09/Mp3_Ohen-Lasky.mp3]

Cover Best of the Best

Zdroj: SOUL FOR SHOW
Preklad: Jana Trellová