Recenzia: Divokej Bill bilancuje odklonom k novému štýlu!

Na 15-ke nečakajte zhrnutie kariéry folk-rockovej skupiny. Osmička nerekapituluje, ale „vandruje“ do svojej novej éry, čo je dôkazom, že nezaspala na vavrínoch. Podľa aktuálnej kolekcie skladieb ju reprezentuje žáner prístupnejší masám, ale aj nejaké tie záblesky experimentovania. Koketujú tak s myšlienkou nabrať nových ľudí do svojho fanúšikovského tábora.

Už prvý singel Dolsin naznačuje zväčšovanie milovníkov skupiny Divokej Bill. Ak ste boli doteraz zvyknutí na vtipy a recesiu zo strany českej folk-rockovej stálice, teraz sa pripravte na jej pop-rockové smerovanie. To je zvýraznené i aranžmánom skladby. Aj keď začína gitarou a hneď v prvej strofe si spevák nedáva servítku pred ústa, sláčiky s rytmom pripomínajú skôr domáci Desmod alebo IMT Smile.

Pre väčšinu poslucháčov to nemusí byť žiadny problém. Doteraz kapela laikmi možno označkovaná nálepkou country začína naberať na príťažlivosti aj pre nich. Ľútosť v nich môže vyvolať už len to, že to s novinkou – zrelými a zmysluplnými textami – neprehnali. Presným príkladom je Tíseň. Geniálne depresívna pieseň bez akejkoľvek štrukturálnej chyby pre mainstreamového príjemcu má len jednu strofu. Tá sa strieda s refrénom a človeku po čase príde ľúto nepokračovania vykresleného príbehu. Podobne je na tom aj Půjdem dál. Tu je však slovne ochudobnený aj refrén. Len na dve vety. Je to škoda, pretože treba povedať, že Divokému Billovi to s textami vôbec nejde zle. Sympatické je i to, že do nich vkladá svoje životné skúsenosti. Do budúcna by teda textovú zložku svojej hudobnej produkcie mohol vyšperkovať oveľa viac.

Vplyvom oscilovania medzi popovou a folkovou odrodou rocku sa miestami stráca pestrosť albumu. Chalani síce experimentujú, ale z jedenástich skladieb je to len Harmonika a Pekelník. Kým prvý prípad predstavuje využitie lyrického minimalizmu ako silnej stránky, druhá je akýmsi zadosťučinením každému country fanúšikovi. Alebo tým, ktorí práve toto od Divokého Billa očakávajú.

Každá pieseň na albume má svoje čaro. Škoda len toho spomínaného dojmu z jemnej jednotvárnosti nahrávky. Autori sa nevracajú do minulosti, ale ani sa výrazne neposúvajú ďalej. Skôr sa len zasekli v neurčitom medzipriestore, kde v rámci menších odchýlok menia len nevyhnutné detaily.

Divokej Bill a ich nový album je prechodnou stanicou od pôvodnej tvorby, v ktorej mali vlastnú, vtipnejšiu, tvár k pop-rocku. Hoci sú texty zrelšie a je príjemné vidieť kapelu v inom svetle, ide o hranie kociek s fanúšikmi. Na jednej strane môže získať nových v podobe tých nestálych väčšinových, ale riskuje tým stratu pôvodných. Po 15tich rokoch na scéne má však v Čechách vybudovaný  taký silný fanklub, že podobné straty na fanúšikoch mu s najväčšou pravdepodobnosťou nehrozia.

Zdroj: Redakcia GREGI.NET