Medzinárodný filmový festival Cinematik ponúkne svojim návštevníkom retrospektívu jedného z najvýznamnejších autorov v dejinách kinematografie Alaina Resnaisa. Diváci budú môcť vidieť 10 jeho dlhometrážnych filmov, 6 krátkometrážnych a tiež kolektívny projekt viacerých režisérov, na ktorom sa Resnais podieľal. 8. ročník festivalu Cinematik sa uskutoční 6. – 12. septembra v Piešťanoch.
V súčasnosti 91-ročný režisér začal svoju filmársku dráhu po druhej svetovej vojne a aktívny je dodnes. Jeho filmy pritom pravidelne získavajú významné ocenenia na festivaloch i na výročných cenách akademikov – od Ceny Jeana Viga určenej nezávislým filmárom v roku 1954 za krátkometrážny film Aj sochy zomierajú až po špeciálnu cenu v Cannes v roku 2009 za film Divoká tráva.
Tvorba Alaina Resnaisa je pozoruhodne vyrovnaná, v jeho filmografii prakticky nenájdeme slabší film. Pracoval s významnými spisovateľmi ako Marguerite Duras, Alain Robbe-Grillet alebo Jean Cayrol, jeho filmy majú solídny literárny základ, no dôraz je v nich kladený predovšetkým na obraz. Prakticky od začiatku svojej kariéry sa pohráva s možnosťami rozprávania príbehu a skúša limity filmového média. Stále pritom hľadá nové spôsoby vyjadrenia. Jeho zatiaľ posledný film, ktorý mal premiéru minulý rok na Festivale v Cannes, sa volá príznačne Ešte ste nič nevideli.
Pozornosť si získal už krátkymi filmami v 50. rokoch, najmä filmovými esejami Aj sochu zomierajú (spolu s Chrisom Markerom) a Noc a hmla. Prvá sa zaoberá africkým umením a francúzskym kolonializmom, v druhej sa autori vyrovnávajú s traumou koncentračných táborov. Práve tento film na dlhé obdobie definoval chápanie a zobrazovanie holokaustu vo francúzskej kultúre.
Jeho dva dlhometrážne hrané filmy z prelomu 50. a 60. rokov Hirošima, moja láska a Vlani v Marienbade (Zlatý lev v Benátkach v roku 1960) sú piliermi filmovej moderny. Najmä v druhom menovanom dochádza k rozostreniu (pomyselných) hraníc medzi skutočnosťou, pamäťou a predstavivosťou, medzi subjektivitou a objektívnou realitou. Resnais v ňom upozorňuje na nemožnosť komunikovať obsahy subjektívneho prežívania ostatným.
Môj strýko z Ameriky (Veľká cena poroty v Cannes v roku 1980) skúma vzťah jedinca a spoločnosti a je akousi ilustráciou názorov lekára a filozofa Henriho Laborita. Ten vo filme sám vystupuje a komentuje správanie troch hlavných postáv. Vo svojich posledných filmoch sa Resnais výraznejšie pohráva so žánrovými schémami.
Stará známa pesnička je svojská muzikálová komédia. Dialógy sú v nej sčasti tvorené úryvkami známych pesničiek, ktoré nahradzujú hlasy hercov. Film získal v roku 1998 berlínskeho Strieborného medveďa a 7 národných cien César.
Zatiaľ posledný Resnaisov film Ešte ste nič nevideli je poctou hercom a herectvu: skupina hercov je zhromaždená na čítaní poslednej vôle dramatika Antoina d’Anthac, je im premietnutý záznam jeho hry Eurydika, v ktorej všetci kedysi hrali, a počas sledovania sa znova stávajú svojimi postavami – aj oni začínajú hrať. Vzniká tak pozoruhodný prienik života, vedomia, predstavivosti, pamäte, emócie, filmu a divadla.
Pri príležitosti retrospektívy Alaina Resnaisa vydá festival Cinematik v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom zborník venovaný jeho tvorbe. Publikácia pozostáva z pôvodných štúdií najmä slovenských a českých autorov, ktoré sú doplnené prekladmi zahraničných textov. Editorsky knihu pripravili David Čeněk, Martin Kaňuch a Michal Michalovič.
Retrospektíva je pripravená v spolupráci s Francúzskym inštitútom. Vydanie knižnej publikácie o Alainovi Resnaisovi podporil Audiovizuálny fond.
Zdroj: Cinematik
