Rick Wakeman v Banskej Štiavnici.

Keď som si v sedemdesiatych rokoch počas štúdií na bratislavskej technike, v časoch najtuhšej husákovskej normalizácie vychutnával pokútne nahratý album Ricka Wakemana Šesť žien Henrycha VIII, ani vo sne by ma nenapadlo, že sa raz dožijem chvíle, keď si Ricka Wakemana budem môcť vypočuť osobne na živom koncerte. A ani v najbláznivejšej fantázii by ma nenapadlo, že to bude v Banskej Štiavnici, pár desiatok minút cesty autom z Banskej Bystrice, kde žijem.

Svet sa zmenil a to čo bolo pred pár rokmi nemysliteľné sa stáva skutočnosťou. Rick Wakeman, známy hráč na klávesové nástroje zavítal do Banskej Štiavnice. Vo štvrtok večer, svojim koncertom v kostole sv. Kataríny otváral Festival peknej hudby.

Kostol sv. Kataríny poskytuje na koncerty skvelé, kultivované prostredie.

Rick Wakeman sa v tomto nádhernom interiéri očividne cítil veľmi dobre a z jeho prejavu bolo cítiť pohodu.

Každú časť, ktorú hral, uvádzal a typickým britským humorom si okamžite získal publikum, teda aspoň tých návštevníkov, čo mu rozumeli. Hneď na začiatku sa ospravedlnil, že radšej bude hovoriť anglicky lebo jeho slovenčina je veľmi zlá.

Začal skladbami z jeho sólového albumu z roku 1973 Šesť žien Henrycha VIII.

Pokračoval skladbami z jeho ďalšieho sólového projektu zo sedemdesiatych rokov Cesta do stredu Zeme.

Tretia skladba bola jeho nádherná kompozícia pre Cata Stevensa Morning has broken, ktorá bola tiež v sedemdesiatych rokoch veľmi známa a stále z nej vyžaruje pokoj a harmónia.

V ďalšej časti hral motívy z jeho sólového projektu z roku 1975 Mýty a legendy Krála Artuša a rytierov okrúhleho stola.

Nasledujúcou skladbou, ktorú Rick Wakeman zahral bola And You And I z albumu skupiny Yes Close To the Edge, ktorý v roku 1974 vyšiel aj u nás a staršia generácia ho vďaka tomu dobre pozná. Pri uvádzaní skladby sa ospravedlnil, že skladbu síce zahrá, ale nebude spievať, lebo nemá hlas ako Ian Anderson.

Po prestávke pokračoval kompozíciami pre Dawida Bowieho a poslednú časť venoval skladbám Beatles Help a Eleanor Rigby, ktoré prearanžoval do štýlu Dmitrija Šostakoviča, čo je pre neho veľká zábava, ako uviedol v príhovore, keď skladby uvádzal.

Publikum v kostole sv. Kataríny, ktorý bol zaplnený do posledného miesta, odmenilo Ricka Wakemana nadšeným potleskom. Rick Wakeman sa ešte dvakrát vrátil a zahral ďalšie prídavky z albumu Lisztomania, pretože Liszt bol v čase jeho štúdií jeho obľúbený skladateľ, ako povedal.

Zdá sa, že čím väčší a slávnejší umelec, tým väčšia pokora a skromnosť z neho vyžaruje. Rick Wakeman nemal žiadne hviezdne maniere, cítil som a publikum určite tiež, že Rick je tam pre nás a že hrá pre nás zo srdca. Viackrát povedal, že je veľmi šťastný, že prišiel na Slovensko, že sa mu u nás veľmi páči, že prostredie Kostola svätej Kataríny je nádherné a že to bol vynikajúci nápad usporiadať tam koncert. Jeho vyznania boli úprimné a v žiadnom prípade sa nedali vnímať ako zdvorilostné frázy.

Po koncerte, v neďalekej pizzérii sa ochotne a trpezlivo podpisoval čakajúcim divákom. Keď mi podpisoval moje staré, 40 ročné obaly z jeho vinylovej platne Cesta do stredu Zeme a z platne Yes Close To the Edge, povedal som mu, že jeho hudba bola vtedy pre nás ako slnečný lúč, ktorý prežaruje temnotu. Vstal, podal mi ruku a poďakova so slovami, že si veľmi váži moje slovál. Ja som mu poďakoval za nádherný večer. Myslím, že som na koncerte nebol jediný, koho sa Rickovi Wakemanovi podarilo vrátiť o 40 rokov späť, do čias mladosti a to tým najúžasnejším spôsobom – nádhernou hudbou hranou srdcom pre nás, jeho publikum.

Na záver musíme poďakovať usporiadeteľom a podporovateľom Festivalu Pekná hudba nielen za to, že sa podarilo angažovať Ricka Wakemana na krásny koncert, ale aj za vynikajúcu organizáciu, dobré ozvučenie a osvetlenie koncertu.

Text: Peter Hladký
Foto: Peter Hladký, Ľudmila Hladká