23. októbra sa konala v bratislavskom klub LOFT! Absolut Electric párty na ktorej sa predstavil aj slovenský dj a producent B-Complex (Matia). Pri tejto príležitosti sme sme mu položili zopár otázok.
S hudbou si začala v dvanástich. Boli tvoje prvé pokusy ťažké alebo to šlo samo?
No to som v podstate neriešila, pretože ma to bavilo robiť. Prvé pokusy možno boli také, že to ani hudba nebola, ale skúšala som, čo to dá, učila som sa robiť s tým programom a ono sa postupne zlepšovalo a zlepšovalo, až sa to začalo páčiť aj ľuďom. Nikdy to však nebolo o tom, či to je ťažké alebo ľahké. Vždy to bolo o tom, či ma to baví alebo nebaví robiť. A mňa to baví.
Venovala si sa od začiatku DnB alebo si prešla rôznymi štýlmi?
Prvé veci, ktoré som skúšala robiť bol happy hardcore a hardcore, potom som nejaký čas robila trance, psytrance, hip-hop… Skrátka hocičo. Stále to bolo o tom, že niečo si vyskúšam a uvidím, čo z toho bude. S DnB som začala asi tak po piatich rokoch, čo som sa začala venovať hudbe. Spočiatku to bol len akýsi vedľajší projekt, no začalo ma to baviť a tak vlastne vznikol projekt B-Complex a veci, ktoré pod týmto projektom vyšli.
Je teda DnB to, čo ťa momentálne najviac napĺňa?
Drum and Bass-u sa venujem už pomerne dlho, nejakých osem-desať rokov a stále ma na ňom fascinuje to, že sa v ňom dá urobiť všetko možné, od nejakých džezových vecí až po techno či trance, no stále to ostáva DnB. Zároveň však cítim, že sa potrebujem znova troška diferencovať medzi týmito jednotlivými štýlmi, aby sa to potom mohlo k DnB vrátiť. Takže momentálne robím nielen dnb, ale aj elektro a iné veci. Podľa toho, čo sa mi momentálne chce. Hudba je hudba.
Chceš svojou hudbou povedať publiku niečo konkrétne?
Ono to je skôr o vyjadrení toho, čo som prežila a aké pocity sa vo mne momentálne hromadia. Keď robím hudbu, ono sa to tam potom vždy objaví, aj keď to nie je nijakým spôsobom cielené. Ak nemám niečo zažité, tak sa hudba robí ťažko, lebo potom kvázi nemám o čom. Niekedy je to tak, že sa mám len chuť s niečím technickým pohrať, niečo začne vznikať, ale aj tak sa v tom vždy objavujú emócie z toho, čo som zažila. Ak som sa napríklad práve rozišla, tak je veľmi pravdepodobné, že sa to tam niekde vyskytne. Hudbu robím podľa toho, ako to cítim.
Prečo názov B- Complex?
Na začiatku to bol v podstate len taký vtip a nebolo v tom nič hlboké. Keď to chcem tak hlbšie vysvetľovať, tak „be complex“ je v podstate to, čo sa snažím byť. Teda byť kompletná, robiť kompletnú hudbu. No je to len taká slovná hračka. Mama ma ládovala B-Komplexom, keď som bola malá. (smiech) A Complex je také medzinárodné slovo, takže sa to ujalo.
Keď už spomíname to zahraničie, bola a si pomerne známe aj v zahraničí. Začínala si v zahraničí alebo na Slovensku?
Úplne prvýkrát som verejne hrala u nás, keď som mala desať rokov a musela som byť o desiatej večer doma. Potom ma dlho volali chalani hrať, ale ja som si neverila, lebo tá produkcia bola lepšia ako dídžeji. Prvé reálne hrania potom boli v Účku, neskôr som pravidelne každý mesiac začala hrať v Nových Zámkoch, keď tam robili akciu, to bola pre mňa ozajstná škola. Potom sa to nejako rozbehlo, začala som okrem Slovenska hrať v menšej miere aj v Česku, Poľsku. Keď sa mi potom podarilo vydať na Hospitale nejaké veci, tak to už vyšlo do celého sveta, začali ma pozývať do Londýna, krátko na to som bola v Austrálii a na Novom Zélande a odvtedy v podstate takto fungujem stále.
Vnímaš nejak inak zahraničné a slovenské publikum?
Nie je v tom veľký rozdiel. Fanúšikovia DnB v podstate vnímajú rovnaké veci, počúvajú rovnakú hudbu… Je to jedna komunita s ľuďmi po celom svete, ktorí majú v podstate šancu stretnúť každého dídžeja naživo. Teraz je to možno už trochu iné, ale zvyklo to bývať tak, že po tom, čo dídžeji prišli do klubu a odohrali sa vybrali medzi ľudí a s každým sa dalo pokecať. Takže tí skalní fanúšikovia, ktorí na tieto akcie chodia o sebe podstate vedia, eventuálne sa aj medzi sebou poznajú, poznajú sa s dídžejmi a podobne. Tá komunita nie je nejaká veľmi odlišná. Možno sa to líši v nejakých iných veciach, ale na samotnej práci to nijako necítim. Samozrejme, ak sa to týka DnB ľudí. Keď ideš niekam za hranice hrať kvázi na diskotéku, ľudia môžu byť úplne odlišní, ale to sa väčšinou nestáva.
A nevnímala si nejaký rozdiel medzi Slovákmi a zahraničnými fanúšikmi ani teraz, keď si priznala, že si bi-gender? Prijali to inak alebo si myslíš, že dnes sú už všetci dostatočne chápaví?
Bola som možno trochu prekvapená, že väčšina ľudí to berie úplne v pohode. Čakala som, že to bude horšie. Aspoň teda moji fanúšikovia, väčšina z nich, to prijala úplne fajn. Takisto aj zvonku, moje vydavateľstvo ma brutálne podporilo, čo som ani nečakala. Mohlo to byť také, že „aha, okej“, ale namiesto toho Tony, šéf Hospitalu to zdieľal na Facebooku, Twitteri aj Instagrame a všetci sa postavili za mňa, čo bolo úplne super. Nájdu sa určite aj ľudia, paradoxne Slovania, Slováci, Česi či Poliaci, ktorí majú na internete kadejaké poznámky, no stačí si otvoriť ich profil, že nevedia poriadne napísať jednu vetu, tak to mi stačí, aby som si utvorila názor. Každý sme nejaký. Ale naozaj ma skôr prekvapilo, ako to väčšina ľudí prijala úplne dobre, prípadne ak to nechápu, tak že sa im to dá úplne v pohode vysvetliť.
Teraz teda hráš ako B- Complex alebo ako Matia?
B-Complex je môj projekt. Nikdy to nebolo o tom, že B-Complex je nejaký rodový. To, že mi to meno prischlo a ľudia ma začali takto reálne oslovovať, to mi bolo v podstate jedno. Aj teraz mi to je jedno. Ide o tom, že keď hrám niekde ako B-Complex, tak hrám DnB, respektíve ten set je primárne drumandbassový. Keď ma niekde booknú pod mojím novým projektom IN THE SKIES, tak vtedy zas nehrám DnB. Ale to, ako sa prezentujem, to je úplne jedno podľa mňa. Ide len o tú hudbu. Ja som stále ja, v tom sa nič nezmenilo. Ja budem hrať stále tak, ako som hrala, nejdem teraz hrať niečo odlišné, aspoň nie pod menom B-Complex. To ostáva vždy tým, čím to bolo. A možno to bude ešte väčšia sranda. Keď som teraz hrala, tak som videla, ako sa ľudia brutálne bavili, ako mi dali pocítiť, že je to skvelé, takže toto s tým v podstate vôbec nesúvisí. B-Complex je projekt hudobný a nie genderový.
Spomínala si, že si hrala v rôznych krajinách, kde sa ti páčilo najviac?
Asi v Austrálii. Sydney mi veľmi sadlo. Takisto mám veľmi rada Londýn, ale to má to svoje počasie a nejaké mínusy, zato v Sydney bolo úplne pekne, sú tam milí ľudia, pláž a 28 stupňov. A v Aucklande na Novom Zélande bolo tiež úplne super. Ja mám ale rada aj Bratislavu, lebo tu mám svojich kamošov a ľudí, čo mi fandia. A super sa mi vždy hrá na Pohode. Vždy je to len o tom, že tam, kde sú ľudia, čo mi fandia a dajú to pocítiť, tak tam sa cítim ako doma.
Tvoja skladba Beautiful Lies sa stala známym hitom. Ako si na to zareagovala? Prekvapilo ťa to?
V tom čase som riešila úplne iné veci. Akurát som sa vtedy rozišla, takže to bolo to jediné, čo ma v tom čase trápilo. Bolo to skôr trochu paradoxnné v tom čase sledovať, ako sa ľudia tešia, keď ja som sa cítila úplne zle. Ale samozrejme, že mi to otvorilo dvere a tým sa vlastne naštartovala tá medzinárodná kariéra. Neviem, či ma to vyslovene prekvapilo. Ja som v tom čase cítila podporu od ľudí, čo sa tomu venovali, ale nemala som nič, čo by nejako prerazilo, dlho som nemala nič vydané, aj keď tie skladby neboli zlé, no nikam som sa nechcela vnucovať. Teraz majú niektoré tie skladby milióny pozretí, bez toho, aby niekde vyšli. Takže tá hudba asi bola aj predtým dobrá, no Beautiful Lies bolo tým, čo tie dvere ďalej otvorilo a vďaka tomu sa potom ľudia aj k tým ostatným skladbám dostali. Vedela som, že som na nejakej úrovni, a keď sa mi to podarilo, tak som sa snažila makať. A stále je to tak, že sa snažím podať čo najlepší výkon, aby si to ľudia čo najviac užili a mali chuť prísť opäť na nejaké moje hranie. V čase, keď sa Beutiful Lies stala hitom som mala za sebou už tri-štyri roky aktívneho dídžejingu, bola som pripravená a tam sa akurát pospájali všetky veci, že tá skladba bola na jednej strane jednoduchá, ale zároveň zložitá, bolo to kvázi undergroundové, ale dokázalo to osloviť aj ostatných ľudí. Tešila som sa z toho, že sa mi to podarilo, ale ocenila som to možno až neskôr, keď som sa vyhrabala z toho pocitu, čo som mala na začiatku. Naozaj to bolo paradoxné sledovať, ako tá baba, ktorú som mala vtedy rada tiež chodila na párty a užívala si to, no mne to vôbec nepomohlo. Človek však vždy časom vytriezvie a potom vidí veci úplne inak.
Chystáš teraz niečo nové? Kde ťa môžeme najbližšie vidieť?
Najbližšie asi o hodinu tu (Electrik párty v LOFT!-e). (smiech) Mám teraz rozrobené nejaké veci, okrem iného začíname s babami z bratislavského Burlesque náš vlastný projekt a eventy, čo fakt taký projekt na zábavu, kde si chcem robiť rôznu hudbu , hrať sa s tým, trochu sa vyventilovať. Uvidíme, čo z toho bude. Nechcem to robiť preto, že na mňa ľudia tlačia „urob už nejaký DnB, musíš urobiť niečo“. Chcem veci robiť vtedy, keď na to budem mať chuť. Inak to ani neviem. Ak tá hudba nemá byť úprimná, neviem to robiť. Preto sa chcem teraz trochu vyblázniť na iných štýloch.
Si známa tým, že sa vyjadruješ z rôznym témam. Aký je tvoj názor na naše média a to čo prezentujú ľudom?
Slovensko je malá krajina s relatívne malou kúpnou silou. Takže tie médiá vyrábajú toľko, koľko potrebujú. Náš mediálny šoubiznisový priestor je podľa mňa smiešny. Hviezdičky si pomaly sami o sebe píšu články a dávajú tipy paparazzom, kde budú na dovolenke a podobne, to mi príde smiešne. Ja som rada, že tento kolotoč ma úplne obišiel, a že ho nemusím riešiť. Dá sa to aj bez toho, len asi nie čisto na Slovensku. Je to o tom, že ak niekto robí žurnalistiku, ktorá je fakt kvalitná, zvýši to predaje? Kým to nezvýši predaj o nejaké zásadné číslo, ľudí to prestane baviť a začnú robiť tú robotu, ktorú musia. Podľa mňa je náš mediálny priestor skôr o napĺňaní kvót, o tom čo sú ľudia ochotní si kupovať a ten trh ďalej nepustí. Možno keby to bol československý trh, tak by to vyzeralo inak. Ak by som mala dať paralelu, je to ako naša futbalová liga. Keď v našej futbalovej lige hrá Podbrezová a Myjava, tak to tiež, nič v zlom, ale o niečom svedčí. Takýto je náš trh vo všetkých veciach asi, a prto si myslím, že to netreba ani nijako riešiť len čisto slovensky. Keď sa niekto niečomu venuje, tak by sa mal porovnávať minimálne s Európou a nie povedať si „som tretí najlepší na Slovensku a mne to stačí.“ Tak by to nemalo byť.
Zdroj: Redakcie GREGI.NET
