Študovala na prestížnej parížskej univerzite a stojí za projektom Biela noc/Nuit Blanche v Košiciach, ktorý sa od roku 2010 teší čoraz väčšej pozornosti Košičanov, ale aj stoviek návštevníkov z okolitých miest i krajín. V predvečer Medzinárodného maratónu mieru 6. Októbra 2012 sa tento rok uskutoční už po tretí raz. Ako sa dopracuje rodená Košičanka k tomu, aby ju akceptovali v Paríži?
Od začiatku som vedela, že chcem študovať vo Francúzsku, preto som maturovala a urobila si štátnice na slovensko-francúzskom bilingválnom gymnáziu. Na Sorbone v Paríži som potom päť rokov študovala Koncepciu a riadenie kultúrnych projektov a následne si na nej doplnila vzdelanie aj o Kurátorské štúdiá súčasného umenia. Od druhého ročníka som popri štúdiu aj pracovala v rôznych parížskych galériách a múzeách, na veľkých, menších, ale aj na vlastných projektoch. Okrem iných, v najväčšom centre súčasného umenia Palais de Tokyo, v známom Grand Palais, ale aj v súkromnej galérii súčasného umenia GB Agency, ktorá sa špecializuje na predaj výtvarných diel. Mojou úlohou kultúrneho mediátora bolo pripravovať stratégiu pre publikum a podávať ho návštevníkom zrozumiteľnou formou. Pripravovali sme aj komentované prehliadky, prehliadky špeciálne určené pre deti a všetky sprievodné akcie. Bola to dobrá škola aj dobrá skúsenosť.
Nechýbalo ti Slovensko?
Chýbalo a nechcela som stratiť kontakt so svojou krajinou. Aj preto som už od tretieho ročníka začala pracovať aj na Slovensku. Najskôr pre Východoslovenskú galériu, kde som v rokoch 2009 a 2010 pripravila dva ročníky celoeurópskeho projektu Noc múzeí a galérií. Pozitívne reakcie divákov, keď ich prišlo niekoľko stoviek, boli pre mňa veľkých povzbudením. Potom sa pridali rôzne ďalšie projekty, a tak som po skončení štúdia vôbec neriešila otázku, či sa mám do Košíc vrátiť.
Aké bolo tvoje prvé stretnutie s Bielou nocou/Nuit Blanche v Paríži?
Pre mňa bol šokujúci zážitok, keď som na jeseň v roku 2005 prišla do Paríža a v októbri som po prvýkrát videla Bielu noc. Po prvýkrát som zažila ako masovo dokáže umenie osloviť. V Paríži dosahuje v posledných rokoch až päť miliónovú návštevnosť! Dozvedela som sa, že hoci je to parížsky projekt, od roku 2002 sa teší veľkej obľube už aj v svetových metropolách. Bola som doslova uchvátená, pretože celé mesto žilo umením, fungovalo metro, všade bolo plno ľudí a doslova málokto spal. Dostalo ma jej neopakovateľné kúzlo. Paradoxne, čaro možno spočíva práve v pominuteľnosti. Je to obrovský, náročný projekt, ale trvá iba niekoľko hodín. Biela noc je umením okamihu, jedného večera, ktorý keď prepasieš, už ho nikdy neuvidíš. Nikdy sa na rovnakom mieste nezopakuje rovnaké predstavenie, nikdy nestretneš rovnakých ľudí a nezažiješ jedinečnú emóciu toho večera.
Ako sa ti podarilo priniesť Bielu noc do Košíc, keď je známe, že na tento celosvetový projekt udeľuje parížska radnica licenciu iba hlavným mestám?
V posledných rokoch Paríž predstavuje svetu najmä svoju modernú tvár, a tak je pochopiteľné, že sa orientuje na súčasné umenie. Neprekvapilo ma, že projekt vznikol na parížskej radnici, ktorá chcela priniesť pre širokú verejnosť niečo, čo spojí moderné umenie so zábavou. Sú však dosť nároční a vyberajú si komu dajú licenciu. Hoci som bola ešte študentka, asi ich presvedčilo moje odhodlanie a zápal, ale určite zohralo svoju úlohu, že Košice istý titul „hlavné mesto“ mali – ako Európske hlavne mesto kultúry 2013. Spojila som sa s vtedajšou riaditeľkou projektu Košice 2013 Zorou Jaurovou a oceňujem, že mi dala šancu. Pilotne sme si to vyskúšali v roku 2010. O rok na to sme už mali 50 tisícovú návštevnosť.
Čo prináša Biela noc Košiciam a čo tebe?
Okrem už spomínanej atmosféry, myslím aj zmenu vo vnímaní súčasného umenia. Sama vidím veľkú zmenu v prístupe ľudí, už len pri porovnaní dvoch predchádzajúcich ročníkov. Kým počas prvého sme sa stretávali aj s nepochopením, aj s vandalizmom, vlani to bolo o poznanie lepšie. My sa tiež snažíme každým rokom zlepšovať, profesionalizovať, prinášať novinky. V tomto treťom ročníku sú to napríklad inštalácie určené špeciálne deťom, čo dáva šancu, aby nám tu vyrástla generácia, ktorá už bude držať krok so svetom aj v umení. Ja som žila v zahraničí od svojich 18-tich rokov a formovala som sa v umeleckom prostredí, ktoré mi teraz chýba. Občas ma demotivujú aj zbytočné prekážky, ale nepáči sa mi, ak niekto iba frfle, ako tu veci nefungujú a neskúsi urobiť niečo pre ich zmenu. Ešte stále mám pocit, že to, čo robím, má význam. Chápem veci v iných súvislostiach a tým, že sa u nás mnohé veci iba začínajú vytvárať, všetko je oveľa zaujímavejšie a tvorivejšie. Zvolila som si možno ťažšiu cestu, ale dáva mi väčší zmysel. Keď sa prechádzam večer mestom a vidím ľudí rôznych generácií a národností, ako ich spája neopakovateľný zážitok jednej sobotnej noci, a ako sa so záujmom dívajú na to, čo sa z „veľkého“ sveta podarilo dostať na východ Slovenska aj mojím pričinením, tak si hovorím, že už len preto to má zmysel robiť.
Zuzana Pacáková, M.A.2 (1986) – narodila sa v Košiciach, vyštudovala vo Francúzsku. Na prestížnej parížskej Sorbone absolvovala Kurátorské štúdiá, zamerané na vedu a techniku vystavovania a Koncepciu a riadenie kultúrnych projektov. Už počas štúdia pracovala v renomovaných francúzskych galériách, spolupracovala pri realizácii slovenských kultúrnych projektov v Paríži a ako kurátorka pripravila niekoľko medzinárodných výstav. Od roku 2010 pracuje pre Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013, okrem iného ako kurátorka a dramaturgička medzinárodného projektu Biela noc/Nuit Blanche, ktorý prináša redefiníciu urbanistického priestoru prostredníctvom súčasného umenia a nabúrava tradičný nočný rytmus mesta. S autormi spolupracuje aj pri produkcii jednotlivých diel.
Zdroj: Košice 2013
