Septembrové klenoty klasickej hudby v Supraphone: Vilém Veverka, Musica Bohemica a Leoš Janáček!

Vilém Veverka vydíva album barokových hobojových koncertov a k spolupráci si prizval špičkových interpretov s medzinárodným renomé:  Barbaru Marii Willi, Dominika Wollenwebera a súbor Ensemble 18+.

Ak sa spýtate hobojistu na „zlatú éru“ jeho nástroja, zrejme vás nasmeruje do prvej polovice 18. storočia. Práve z tohto obdobia totiž pochádza množstvo literatúry pre hoboj – sólové a triové sonáty, koncerty, kantáty… Pod mnohými vtedajšími skladbami pritom nájdeme podpísané jedno z troch veľkých mien neskorého baroka: Antonio Vivaldi, Johann Sebastian Bach a jeho priateľ Georg Philipp Telemann, ktorý je považovaný za jedného z najproduktívnejších skladateľov všetkých čias.

Hoci z rovnakého obdobia, diela týchto autorov reprezentujú tri veľmi odlišné svety. Čím sú si podobné, to je ich virtuozita a s ňou spojené značné nároky na sólistu. A takým virtuózom je nepochybne aj český hobojista Vilém Veverka. Koncertom týchto troch nezabudnuteľných barokových majstrov vdýchol doslova nový život – https://goo.gl/b3b5la.

Vilém Veverka si pre vysnívaný projekt, okrem klasicistického súboru Ensemble 18+ a poprednej nemeckej cimbalistky Barbary Marie Willi, prizval ako špeciálneho hosťa aj bývalého učiteľa a kolegu – hobojistu Berlínskej filharmónie Dominika Wollenwebera. Ten patrí medzi elitu súčasných hobojistov, a zároveň je profesorom na prestížnej Hochschule für Musik Hanns Eisler v Berlíne. „Hnacím motorom pri zrode môjho nového albumu bol cieľ, aby vznikla nahrávka, ktorá interpretačnými parametrami jednoznačne obstojí v kontexte najlepšej súčasnej svetovej produkcie.  Napriek tomu, že sme nahrávali na moderných nástrojoch, našou ďalšou ambíciou bolo predložiť aj tomu najnáročnejšiemu poslucháčovi album na úrovni autentického prevedenia na dobové nástroje,“ dopĺňa informácie k svojej novinke známy umelec. Vilém Veverka tak aj touto nahrávkou potvrdzuje svoje neotrasiteľné postavenie medzi najrešpektovanejšími hobojistami v medzinárodnom meradle.

Vilém Veverka na seba výrazne upozornil v Medzinárodnej rozhlasovej súťaži Concertino Praga 1996. Zásadný impulz v jeho umeleckom rozvoji prinieslo účinkovanie v Gustav Mahler Jugendorchester a následné štúdium u popredného nemeckého hobojistu Dominika Wollenwebera, na ktoré nadviazal dvojročným účinkovaním v Berlínskej filharmónii. Našliapnutá cesta na vrchol gradovala víťazstvom v jednej z najprestížnejších súťaží – Sony Music Foundation, Tokyo. Vilém Veverka nahráva predovšetkým vo vydavateľstve Supraphon, kde mu pred časom vyšiel album s kompletným prevedením Telemannova cyklu Dvanácti fantazií a kompletný cyklus Metamorfóz podle Ovidia od Benjamina Brittena. Album získal množstvo skvelých recenzií nielen na českej hudobnej scéne, ale i v ďalekom zahraničí.

JUBILUJÚCI SÚBOR MUSICA BOHEMICA VYDÁVA SPOMIENKOVÝ ALBUM:

BALADY A LEGENDY

„Som zakladateľom súboru Musica Bohemica a už štyridsať rokov aj jeho umelecký vedúci. Nie je mi ľúto, že by sa nevedelo o mojich ďalších aktivitách, najmä čo sa umeleckej hudby týka. Veď v súbore Musica Bohemica umelecká hudba od začiatku žije,“ tvrdí Jaroslav Krček. 

Prvou vlastnou nahrávkou súboru Musica Bohemica pre vydavateľstvo Supraphon bol album Dřevo se hudbou odívá, ktorý vyšiel v roku 1979. Jaroslav Krček sem zaradil niekoľko silných ľudových textov a skomponoval k nim vlastnú hudbu s takou citlivosťou, že jeho nápevy dodnes mnohí poslucháči považujú za ľudové. Nasledujúca nahrávka České a moravské lidové balady zahŕňa ľudové nápevy v Krčkových úpravách s jeho nezameniteľným rukopisom a farebnou inštrumentáciou. Neomylnú ruku mal Jaroslav Krček aj vo výbere sólistov – len ťažko si totiž podaktoré z piesní predstaviť v inom prevedení.

Jubilejný album, ktorý vyšiel na CD 18. septembra 2015 pod názvom Balady a legendy, zahŕňa výber z oboch raných nahrávok, pričom podaktoré z nich vychádzajú na CD po prvýkrát. To neopakovateľné kúzlo, ktoré opantalo niekoľko generácií poslucháčov súboru Musica Bohemica, zaznieva v plnosti už na týchto nahrávkach a do dnešných dní zostáva rovnako silné. 

ROZHOVOR S JAROSLAVEM KRČKEM:

Kde se vzal podnet k vzniku súboru, pôvodne v roku 1967 Chorea Bohemica, neskôr v roku 1975 už Musica Bohemica?
Dospel som k potrebe vytvoriť súbor, ktorý by interpretoval historický hudobný odkaz v autorskom spracovaní. Najskôr sme si vraveli, že chceme na pódiu obhájiť ľudovú pieseň v jej koncertnej podobe. Tomu sme podriadili akékoľvek úpravy i jej celkové vnímanie. Čoskoro sme plánovali ísť aj do väčších hĺbok ľudového odkazu ponorením sa do starších vrstiev. Tak sme vstúpili do obdobia baroka a ešte ďalej – do gotiky a renesancie. Zrazu sme nachádzali stále nové objavy, nielen piesňové a tanečné, ale aj zvykoslovné, čím sa Chorea stávala jedinečná. V tandeme spolu so mnou bola choreografka Alena Skálová, ktorá to cítila rovnako. Hovorili sme o nej, že je to „český Antonio Gades, Španiel, geniálny tvorca javiskového tanečného umenia“.

Pristupovali ste k folklóru ako k originálu, či k rešpektovanej autentickosti v historickom tvare? Alebo ste chceli naproti akademickej strnulosti položiť váhu skôr na spontánnosť jeho interpretácie?
Siahol som si na všetko, vrátane autentickej podoby folklóru.  To bolo hneď po príchode do Prahy, keď som pri súbore Ladislava Vycpálka založil Malou muziku. V nej som hral na kontrabas a spieval, hovorili sme tomu „surové drevo“. Po čase som šiel ďalej ku štylizácii, pri zachovaní spontánnosti a zrozumiteľnosti. Bolo mi jasné, že najskôr musím vstrebať ľudové umenie v autentickom tvare, no spracovať ho sám za seba, aby neskôr počas živej interpretácie bolo uveriteľné. A tak je tomu dodnes.

Prečo došlo neskôr k oddeleniu súboru Musica Bohemica od Chorea Bohemica?
Dôvod je jednoduchý. Chorea bola organizovaná amatérsky a viazlo aj jej uplatnenie. Chýbal mecenáš a dlhodobo zostávalo iba pri jedinej premiére ročne. Po ôsmich rokoch som si povedal, že musí vzniknúť profesionálny súbor. Ešte sme síce istý čas pôsobili ako Chorea, no v roku 1977 sme sa dostali pod zastrešenie Symfonického orchestru hl. m. Prahy FOK, za vtedajšieho skvelého riaditeľa Ladislava Šípa. K môjmu bratovi Josefovi a flautistovi Vladimíru Kraflovi pribudli bratia Pospíchalové, huslista Jan, dnes koncertný majster Vídeňských symfoniků a violista Jiří, člen salzburského Mozartea. Zostavu doplnili huslista Jan Buble, člen České filharmonie, a k môjmu kontrabasu sa pripojila harfa, hoboj, klarinet, fagot a samozrejme speváci. Práve v tom čase došlo k premenovaniu na Musica Bohemica. Spojenie s FOK trvalo do roku 1993.

Váš autorský katalóg skladieb pre súbor Musica Bohemica obsahuje 65 diel, 548 úprav, dodnes ste interpretovali 102 programov, 839 ľudových piesní, 102 súdobých a 172 historických skladieb. Okrem toho ste realizovali 17 LP, 50 CD a to nespomíname početné relácie pre rozhlas, televíziu, film či divadlo …
To sedí, i keď ani ja sám tomu nechcem miestami veriť. Zostava súboru sa obmieňala iba minimálne, takže sme sa mohli plne sústrediť na zvyšovanie kvality interpretácie.  Súbor Musica Bohemica je aktuálne jedenásťčlenné komorné teleso, ktoré interpretuje skladby od barokovej hudby, cez odkazy ľudovej a anonymnej tvorby až po tú súčasnú.

MARTINA JANKOVÁ, TOMÁŠ KRÁL A IVO KAHÁNEK OBJAVUJÚ KÚZLO „JANÁČKOVÝCH PÍSNÍ“

Sopranistka Martina Janková, barytonista Tomáš Král a klavirista Ivo Kahánek spolu nahrali a 18. septembra vydali v Supraphone album moravských a ukvalských piesní Leoše Janáčka.

Meno Leoše Janáčka je jedným z tých, ktoré českú hudbu preslávilo aj vo svete. Jeho Glagolská mše, Sinfonietta či vrcholné operné diela bývajú uvádzané na najvýznamnejších pódiách sveta. Niekde stranou všeobecnej pozornosti ale leží Janáčkova folklórna práca. Pritom je to práve ľudová pieseň, ktorá pulzuje v samom srdci Janáčkovej hudby a zásadne ovplyvňuje umelcovu osobitú reč. Veď bez tohto prameňa inšpirácie si nemožno Janáčka vôbec predstaviť. Vďaka jeho zberateľskej vášni sa zachovalo bohatstvo nádherných piesní – a to v notovom zápise i v dobových zvukových záznamoch. Do Moravské a Ukvalské lidové poesie vybral tie najkrajšie z nich.

Necháva ich zaznieť v čistom tvare, ktorý im dala krajina a ľudia v nej. S citom reštaurátora vzácneho obrazu iba dotvára klavírny sprievod.  Krajina a jazyk Janáčkových Hukvald a Moravy sa vryli aj do duší interpretov ojedinelej nahrávky, najsilnejšie životné témy tu zaznievajú s jednoduchou priamočiarosťou a očarujúcou poetikou. Práve táto čistota ľudových piesní je i hlavným východiskom samotných interpretov. Je výsledkom ich spoločného hľadania a túžby dotknúť sa tohto čistého a hlboko symbolického sveta piesní.

Sopranistka Martina Janková sa nad novou nahrávkou zamýšľa nasledovne: „Janáčkovy písne sú veľmi jemnou a citlivou úpravou pôvodných ľudových piesní, ktoré tak vášnivo zbieral. Dostal sa aj do Frýdlantu nad Ostravicí, odkiaľ pochádzam a kde som mala možnosť už vo svojich štyroch rokoch od úžasných muzikantov – rodiny Kotků, spoznať veľa nádherných piesní pri cimbale a naučiť sa ich. Janáček o svojom stretnutí s Ignácem Kotkem (z ktorého tradície vychádzam aj ja) píše vo fejtóne, v ktorom svoje inšpiračné pramene opisuje a menuje pri tom rodinu Kotkovu na prvom mieste.  Som nesmierne šťastná, že sa táto originálna hudobná krása zachovala, hoci dnes už tradícia ľudových piesní nie je taká silná. Vďaka týmto piesňam som sa vlastne začala hudbe venovať profesionálne. Tam ma to chytilo a už viac nepustilo.“ Klavirista Ivo Kahánek dodáva: „Nikdy ma neprestane prekvapovať a uchvacovať fantázia či premenlivosť, s ktorou Janáček zložil sprievody k jednotlivým nahrávkam. Dokázal bravúrne skĺbiť nesmierny talent skladateľa a skúsenosť folkloristu s citom prostého Moraváka.“

UKÁŽKY Z ALBUMU NA Supraphonline: https://www.supraphonline.cz/album/108572-janacek-moravska-lidova-poesie-v-pisnich

Zdroj: SUPRAPHON 2015