Medzi hudobníkmi sa hovorí: „Ak si frajer zahraj Slayer!“. Kto vie, či aj medzi promotérmi sa vyskytuje niečo obdobné napr. “Ak si frajer privez Slayer“. Ak áno, v tomto prípade naozaj platí, že Octopus promotion sú tými frajermi, keďže sa im podarilo priviesť Slayer vo viac než vyberanej spoločnosti Unearth a Bullet for My Valentine.
Na pódium bez póz a maniérov vbehli bostonskí šermiari s gitarami Unearth. A hneď sa išlo z ostra. Bohužiaľ sa to týkalo aj zvuku, ktorý bol hlasný, a nečitateľný. Unearth sú majstri muzikanti a aj po rokoch ich naozaj baví hrať. Stále sú na turné a neodmietli hrať ani pred Slayer. Počas ich 45 minút trvajúceho metalcoreového setu odzneli veci ako We Are Not Anonymous, The Great Dividers, Watch It Burn, Giles, Never Cease, This Lying World Last Wish, The Swarm, Black Hearts Now Reign a záverečná My Will Be Done. Gitaristi nezabudli ani na svoj oblúbený zvyk a to návštevu najbližších barov za plnej gitarovej prevádzky, kde „preryzli pivo“ a bežali späť na pódium.
Osobne mi za bicími chýbal po operácii zotavujúci Nick Pierce, ktorého nahradiť bola veľká výzva aj pre samotného Jordana Mancina (ex As I Lay Dying, v súčasnosti Wovenwar). Či to bola chyba zvukára, ale zvuk bicích sa topil v gitarovej zvukovej hradbe. Unearth je skvelá kapela, ale v tento večer im nebolo dopriate, čo sa zvuku týka. Proste z nich spravili predklapelu a to sa už pri veľkosti takejto skupiny nerobí.
BFMV, štyri písmená na plachte a štyria hudobníci na pódiu. Zvuk je o poznanie a o počutie lepší. Kapela hrá naozaj fantasticky. Zohraná muzikantsky, vizuálne ale čo je hlavné zvukovo. Bullet for My Valentine naozaj nakopáva zadky hlavne mladším ročníkom. Matthew Tuck, hlavná tvár a frontmann kapely zo stredu pódia diriguje nielen svojich spoluhráčov, ale aj zaplnený moshpit Aegon arény. BFMV hrali prierez tvorbou, kedy zazneli skladby ako No Way Out, Your Betrayal, 4 Words (To Choke Upon), You Want a Battle? (Here’s a War), The Poison, Raising Hell Scream Aim Fire, Alone, Worthless. Záverečné Tears Don’t Fall odspievaná celou halou a rýchla Waking the Demon, dali bodku za vydareným koncertom Welšanov. Veľmi intenzívny koncert zaujímavej kapely.
Slayer tento rok oslavujú 35 rokov svojej existencie. Za svoju bohatú kariéru spravili asi najmenej štýlových kotrmelcov z tzv. Veľkej štvorky. Držia sa toho, pri čom stáli a zveľaďovali a to pri thrash metale. To, že to robia dobre a stále si udržujú vysoký štandard a to aj napriek silnej konkurencii mladíkov ako Municipal Waste či Bonded by Blood, svedčila aj zaplnená Aegon aréna.
O pol deviatej sa zahalila do ponurého šera, z ktorého vystupujú štyria jazdci apokalypsy. Slaytanic Army bola veľmi silná a nadšením víta svojich „veliteľov“. Scéna akoby vypadla z apokalyptických obrazov Hieronyma Bosha – zadnú a bočnú plachtu zdobí výjav z posledného albumu Repentless. Začína sa rovnomennou skladbou. Hala je na nohách, ale zvuk zatiaľ na zadok neusádza a nediktuje ako pri Bullet for My Valentine.
V strede stojí Tom Araya, Čiľan s nenapodobniteľným hlasom a pódiovým prejavom. Aj keď zdravotné problémy mu zamedzujú v energickom headbangovaní ako ho poznáme z 90-tych rokov, stále je to neuveriteľne charizmatický frontman. Sála z neho stoický pokoj, ktorý sa mení na búrku s každou ohlásenou skladbou. Po jeho ľavici stojí riffmaster Kerry King, ktorý neustále valcuje ľudí svojimi riffmi a psychotickými sólovými výjazdmi. Na opačne strane stojí ďalšia thrash legenda a náhrada za zosnulého Jeffa Hannemanna Gary Holt, známy aj z kapely „druhého thrash sledu“ Exodus. Pod plachtou má rozloženú batériu bicích večný Lombardov náhradník, myslím, že plnohodnotný, niekedy aj lepší Paul Bostaph.
Krátke pristavenie ku Gary Holtovi. Patrí medzi jedného z najlepších thrash gitaristov starej thrash éry. Preto bol asi logickým a správnym nástupcom Jeffa Hannemanna. Zarážajúci však je spôsob, s akým sa vyrovnal s jeho sólami. Povrchný až dehonestujúci Jeffovu prácu. V podstate sa pri jeho sólach pohyboval v tónine, ale ostatok nechával na voľnú tvorbu, čo v tomto prípade bolo viac než zvláštne.
Slayer si naozaj môžu vyberať, čo zahrajú a myslím, že čo vyberú, bude ľuďom chutiť. Nesmú určite zabúdať na zásadné, dnes už klasiky, žánru. Preto sa hala otriasala pod skladbami ako Postmortem, Hate Worldwide, Disciple, War Ensemble, Dead Skin Mask, Born of Fire, Seasons in the Abyss, South of Heaven. Samozrejme všetko sú to absolútne klenoty, ale niektoré z nich vyzneli až príliš “unavene“. Hlavne tempo skladieb ako napr. Mandatory Suicide, alebo Postmortem boli až nervózne pomalé a strácali tak náboj a energiu, ktorá v nich stále „žije“. Paradoxne preto asi najkompaktnejšie a najhustejšie vyzneli najstaršie skladby ako Fight Till Death, Die by the Sword alebo Black Magic. Slayer zahrali okolo 20 skladieb, naozaj sa nešetrili a koniec obstarali dve hymny, bez ktorých by nemohli odísť z pódia ani zo Slovenska: Raining Blood a Angel of Death.
Hovorí sa, že zlodej v tomto prípade vrah (Slayer) sa nevracia na miesto činu dvakrát, ale tentoraz tomu bolo tak a po štyroch rokoch sme mohli vidieť legendu znova. Skalní fanúšikovia museli byť spokojní a ostatní myslím, že tiež tých pár rytmicko-zvukových kotrmelcov museli kapele odpustiť, pretože sú to predsa Slayeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeer!!!!
Napísal: Filip Glocko
Foto: Jana
