The BIG Finish World Tour: Reportáž!

Koncom osemdesiatych rokov sa rockovej hudbe v globále stále darilo. Klasické etablované rockové a heavymetalové formácie postupne začali dopĺňať nováčikovia, ktorí štafetu virtuóznych kapiel, ktoré boli aktívne začiatkom spomínanej dekády, prevzali. Niektoré to urobili silou výbuchu vodíkovej bomby a tými zbraňami, okrem ruží, sa aj prezentovali. Iní na to nešli až tak priamočiaro, nerobili okolo seba toľko povyku, no muzikantsky to boli klenoty.

Jednou z takýchto kapiel boli jednoznačne aj MR. BIG. Sformovali sa v Los Angeles v roku 1988, no do povedomia sa však dostali až o tri roky neskôr druhým albumom. Napriek tomu, že ich niektorí zaraďujú neprávom do škatuľky „one hit wonders“ (pozn. red. kapely, ktoré sa preslávili jedným hitom, no po ňom sa po nich zľahla zem), sa nielen v USA, ale najmä v Japonsku stali jednoznačným hitom. Mohlo za to primárne muzikantské obsadenie. Kvarteto pôvodne zložené zo speváka Erica Martina, gitaristu Paula Gilberta, basgitaristu Billyho Sheehana a bubeníka Pata Torpeya prešlo za svoju existenciu iba niekoľkými zmenami a každému gitarovej hudby znalému už teraz blikajú všetky kontrolky. Áno, možno to bola prvá známa kapela spomínaných muzikantov, avšak už vtedy bolo jasné, že to nebude len tak. Paul Gilbert je jedným z gitaristov, ktorí sa objavujú v rebríčkoch najlepších gitaristov všetkých čias na popredných miestach pomerne často a podobne je to aj s basgitaristom Billy Sheehanom. Avšak ten podobné rebríčky väčšinou vyhráva.

Po jedinej významnejšej zmene v lineupe, kedy dočasne Paul Gilbert opustil skupinu aby sa venoval sólo dráhe a nahradil ho nemenej známy Richie Kotzen, sme tu. Tu v roku 2024 s takmer pôvodnou zostavou, kedy zosnulého Pata za bicími nahradil Nick D’Virgilio, v Bratislave v klube MMC a máme tú česť sa s touto zostavou rozlúčiť na ich poslednom turné. Či bude naozaj posledné, to môžeme iba konšpirovať, keďže minulý rok Eric Martin oznámil práce na novom albume, ale ak má byť toto tá veľkolepá rozlúčka,  tak môžu byť všetci fanúšikovia spokojní. Poďme však pekne poporiadku.

MR.BIG si priniesli do Bratislavy predskokana Jareda Jamesa Nicholsa. Americké trio pomenované podľa frontmana z Nashvillu, TN, boli supportom ako sa patrí. Super zvuk aj svetlá, nevídané na opening act vypredané MMC naozaj dostali do varu. Priamočiary rock z ktorého kolíska modernej americkej hudby sršala svoje relatívne krátke vystúpenie okorenila aj coverom War Pigs od Black Sabbath a Jared nezabudol podotknúť, že potom sa pridá medzi bežné publikum aby mohol sledovať hlavný bod programu. Technicky na jednotku a verím, že o Jaredovi ešte hudobný svet počuť bude.

Po prestavbe backlinu mohli konečne MR.BIG odpáliť svoju show. „Addicted to that rush“ je na rozbeh super vypaľovákom. „Take Cover“ melodickým delom a potom prišiel na rad celý album Lean into it zakončený ich najväčším hitom v kariére „To be with you“. Setlist bol samozrejme doplnený o ďalšie hity ako napríklad „Wild world“. Splnený sen každého fanúšika. Na druhej strane nie som isto sám, kto by prijal niekoľko ďalších hitov ktorými sa za svoju viac ako 35 ročnú existenciu preslávili, namiesto niekoľkých coverov, ktoré pridali na záver, avšak aj tak sme mohli zažiť približne dvojhodinový koncert bez jediného slabého momentu. Tie momenty štvor-spevov v terciách museli každému v sále privodiť zimomriavky. Perfektný výkon muzikantov však nevyvrcholil ani gitarovým ani basgitarovým sólom, ale rošádou, kedy si Paul Gilbert sadol za bicie, Eric zobral do ruky basu, Nick gitaru a Billy mikrofón. Cover „Good lovin’“ predviedli s takou noblesou, že by to niektoré moderné kapely považovali za svoj životný výkon.

Záver vystúpenia bol opäť cover, a to „Baba O’Riley od The Who”. Žiaden prídavok, jedna spoločná fotka s obecenstvom a aj napriek tomu sa koncertu nedalo nič vytknúť. Fanúšikov, či už ich samotných, alebo len dobrej hudby, či fanúšikov Billyho alebo Paula za ich muzikantskú genialitu nesklamali. To sa dá považovať za dôstojnú rozlúčku do minimálne koncertného dôchodku.

Návštevníci odchádzali spotení, spokojní, usmiati. Na záver si však dovolím zapolemizovať. Čo bude, keď tieto posledné virtuózne rockové kapely odídu do dôchodku všetky? Bude sa ešte vôbec opakovať éra, kedy gitaroví virtuózi budú zároveň showmani a ich skladby sa dostanú na prvé priečky rebríčkov? Kiež by na toto vedel niekto jednoznačnú odpoveď.

Napísal: Erik Hill
Foto: Jana Holičková