b216fcd37857572000ab311d2ee7d551

Veronika Homolová Tóthová: Mengeleho dievča – Recenzia!


Čítala som už mnoho príbehov z koncentračných táborov. No tento je iný. Krajší, no zároveň krutejší. Z príbehu slovenky Violy Stern Fischerovej mi behá mráz po celom tele zakaždým, keď si naň spomeniem.

Viola začina svoje rozprávanie ešte z čias pred vojnou. Tým si vieme predstaviť, ako sa mali v rodine dobre, ako sa ľúbili, aké mala detstvo, ako sa tešila zo života. Ako sa prvýkrát zamilovala. Kvôli vojne však o to rýchlo prišla.

Opisuje zverstvá, pri ktorých mám ešte dnes mokré oči: „Ester bola asi v desaťčlennej skupinke žien, ktoré tam privliekli aj s ich deťmi. Všetky deti pred očami ich zúfalých matiek zabili. Niektoré batoliatka vyhodili do vzduchu a strieľali po nich ako po asfaltových holuboch. Ak ich aj netrafili, dieťa zomrelo pri páde na dlažbu. Iné hodili rovno do Dunaja a donútili matky pozerať sa, ako sa ich deti topia„.

Ani Viole sa Mengeleho pokusy nevyhli. No horšie dopadli dvojičky, ktorých príbeh sa jej dostal do uší: „On bol naozaj šialený. Zošil ich k sebe. Kornélia, ktorá sa dovtedy zotavila veľmi rýchlo, na treti deň po operácii zomrela. Karolínka ešte žila a bojovala. Mengele však prikázal, aby jej mŕtvu sestru na nej nechali. Vďaka Gizi som ju ešte videla a stihla jej povedať, ako ju ľúbim. Karolínka Gizi prosila, aby priviedla mamičku. Kony vyzerala  akoby iba spala. Karolínka bola bledá, spotená, s tmavými kruhmi pod očami a tie chýbajuce zúbky… Cítila som všetko, čo jej urobil a zároveň som sa cítila vinná, že to neurobil mne“.

Toto je len pár riadkov, no kniha má 367 strán. Ani nerátam, koľkokrát som prestala čítať a musela som sa zamyslieť, ako toto všetko niekto mohol človeku urobiť. Prečo? Čím viac som prečítala, tým viac som bola vďačná, že som tú dobu nemusela zažiť. Každé slovo je nabité toľkými emóciami, bolesťou a možno aj kvôli tomu som sa pri nej toľko naplakala.

Napísala: Veronika Sivoková