Janko Borodáč: Stál pri kolíske slovenského profesionálneho divadla (1892 – 1964). Divadelný ústav Bratislava pripravil pri príležitosti 120. výročia narodenia zakladateľa slovenského profesionálneho divadla Janka Borodáča súbornú putovnú výstavu.
Vernisáž výstavy Janko Borodáč: Stál pri kolíske slovenského profesionálneho divadla (1892 – 1964) sa uskutoční v utorok 5. júna 2012 o 17.30 hod. v Štátnom divadle v Košiciach. V ďalšej divadelnej sezóne sa výstava predstaví v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, Divadle Jána Palárika v Trnave a v Historickej budove Slovenského národného divadla v Bratislave.
V tomto roku si pripomíname 120. výročie narodenia herca, režiséra, pedagóga a divadelného riaditeľa Janka Borodáča, ktorý sa významne podieľal na formovaní slovenského profesionálneho divadelníctva. Pri tejto príležitosti pripravil Divadelný ústav Bratislava súbornú putovnú výstavu Janko Borodáč: Stál pri kolíske slovenského profesionálneho divadla (1892 – 1964). Vernisáž sa uskutoční v utorok 5. júna 2012 o 17.30 hod. v Štátnom divadle v Košiciach.
Kurátormi výstavy sú Katarína Kunová a Martin Timko, produkčne ju zastrešila Viera Burešová. Výstavný projekt sa v nasledujúcej divadelnej sezóne predstaví aj v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, Divadle Jána Palárika v Trnave a v Historickej budove Slovenského národného divadla v Bratislave.
Janko Borodáč (18. jún 1892, Prešov – 18. február 1964, Bratislava) bol povolaním učiteľ. Na pražskom konzervatóriu absolvoval dva roky štúdií herectva. Po nich nastúpil do tzv. Maršky a v poloprofesionálnych podmienkach putoval s divadlom po slovenskom vidieku. V roku 1924 sa po krátkom učiteľskom intermezze vrátil na pozvanie riaditeľ Oskara Nedbala do Slovenského národného divadla. Dominantou jeho činnosti sa stala réžia, ktorá prevýšila herectvo. S réžiou sa zoznamoval „na pochode“ a učil sa na vlastných chybách. Rešpekt k jeho režijnej práci sa objavil až na prelome 20. a 30. rokov minulého storočia po inscenáciách Tajovského Statkov – zmätkov (1928) a Ženského zákona (1929) a rovnako aj po šťastných tvorivých stretnutiach s dramatikou Ivana Stodolu – Bačova žena (1929), Jožko Púčik a jeho kariéra (1931), Kráľ Svätopluk (1931).
K rozvoju slovenského profesionálneho divadla pristupoval uvážlivo, inicioval štúdium herectva a vznik dramatického odboru na vtedajšej bratislavskej Hudobnej škole pre Slovensko.
K rozvoju slovenského profesionálneho divadla pristupoval uvážlivo, inicioval štúdium herectva a vznik dramatického odboru na vtedajšej bratislavskej Hudobnej škole pre Slovensko.
Rozdelenie činohry SND na českú a slovenskú urýchlilo profesionalizáciu v slovenskej časti umeleckého súboru. Návšteva Sovietskeho zväzu v roku 1934 a osobné stretnutie s Konstantinom Sergejevičom Stanislavským ho utvrdili v umeleckých pozíciách realistického divadelného jazyka. Slovenská činohra nemala dramaturga, repertoár bol preto dielom Borodáča. Ústrednou tendenciou v ňom bola slovenská klasika a súčasná slovenská dramatika – najmä diela Ivana Stodolu a Júliusa Barč-Ivana, aj hry slovanské, prevažne ruskej proveniencie.
Svoje postoje novej politickej realite po vyhlásení autonómie Slovenska v októbri 1938 vyjadroval upravovaním diel slovenských klasikov Jána Palárika, Jána Chalupku a Jonáša Záborského. Diela nelogicky aktualizoval na konfrontačne nacionálne výpovede a „očarovaný“ atmosférou doby pritakal antisemitským náladám.
Po vojne Jankovi Borodáčovi odporučili odísť do Košíc, kde sa zanietene pustil do obnovy vojnou zničeného divadla. Jeho realistická režijná orientácia sa pružne stotožnila so socialistickorealistickým diktátom na začiatku 50. rokov a prijala aj jeho ideologický obsah. Cennejšie umelecké hodnoty rozporuplného obdobia 1949 – 1956 znechali predovšetkým Borodáčove zrelé košické inscenácie Čechovových Troch sestier (1952) a Gogoľovho Revízora (1952), zaujali až symfonickou prepracovanosťou hereckých výkonov.
Po vojne Jankovi Borodáčovi odporučili odísť do Košíc, kde sa zanietene pustil do obnovy vojnou zničeného divadla. Jeho realistická režijná orientácia sa pružne stotožnila so socialistickorealistickým diktátom na začiatku 50. rokov a prijala aj jeho ideologický obsah. Cennejšie umelecké hodnoty rozporuplného obdobia 1949 – 1956 znechali predovšetkým Borodáčove zrelé košické inscenácie Čechovových Troch sestier (1952) a Gogoľovho Revízora (1952), zaujali až symfonickou prepracovanosťou hereckých výkonov.
Po košickom období sa vrátil do Bratislavy, kde pôsobil ako stály hosťujúci režisér v SND. Významne zúročil svoje dlhoročné praktické skúsenosti v odbornej príprave budúcich divadelníkov na Vysokej škole múzických umení. Pôsobil ako pedagóg a akademický funkcionár – dekan divadelnej fakulty.
Borodáčova režijná tvorba vyvrcholila v inscenácii Hviezdoslavovej tragédie Herodes a Herodias (1955), s ktorou sa otváralo Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave. Inscenácia vynikala najmä hereckým obsadením – osobnosťami zakladateľskej i mladšej hereckej generácie vygradovala do polohy, ktorá vystihovala vnútornú monumentalitu dramatickej predlohy.
Borodáčova režijná práca nikdy nevykazovala znaky múzického divadla. Jeho divadlo vyrastalo z autority textu a práce na jeho hereckom oživení. Nepochybne však položil trvalé základy slovenskej javiskovej reči. Starostlivo budoval herecký súbor a dôležitú úlohu zohrávala aj jeho pedagogická činnosť.
Zdroj: Divadelný ústav / Theatre Institute
Publikoval: Redakcia GREGI.NET
