Jubilejný 10.ročník filmového festivalu Cinematik Piešťany 2015, začal žiť svoju ďalšiu festivalovú etapu vo vynovenej kinosále v priestoroch Domu umenia, takže o pohodlie bolo postarané.
K tomu počasie bolo v norme, žiadne extrémy z tepla sa už nekonali, skôr bolo mierne chladnejšie ale to nemohlo odradiť zástupy filmových fanúšikov aby zavítali na filmové projekcie zo všetkých kútov Európy v doprovode množstva Slovenskej dokumentárnej a filmovej tvorby. Filmová atmosféra v okolí parku v Piešťanoch sála na každom kroku.
Medzi prvými projekciami sa nám podarilo vzhliadnuť švajčiarsku drámu Vojna (Chrieg, 2014), zameranú na dospievanie mladého nezavislaka žijúceho si vo vlastnom svete, ktorý ale nerešpektujú jeho rodičia, tak sa pokúsia o jeho nápravu a prevýchovu u cudzích ľudí na chatke v horách. Dráma spočiatku príde ako celkom zaujímavá ale postupne sa to zvrhne len na klasické puberťácke vylomeniny zhýralích spratkov bez zábran a bez životnej vízie, prežívajúcich zo dna na deň v otrasných podmienkach. Sledujeme udalosti ktoré v danom príbehu nemajú patričný dopad, tobôž nejaký efekt, aj keď režisér sa snaží občas niektorými dramatickými vsuvkami si nahrávať aby zaujal ale nie nefunguje to, takže dráma príde ako prvoplánová bez nejakého patričného silného dojmu vyšumiaca do prázdna.
Miernu pachuť po prvom filme ale napravila španielská produkcia Moskytiéra (La mosquitera, 2010), rodinná dráma o frustrovanej rodine otrávenej zo spoločného nažívania, bola okorenená erotickými ale i niekoľkými vyhrotenými scénami a to bolo to pravé osvieženie, lebo po tvorivej stránke išlo o trefné momenty, ktoré v sebe nachádzali to pravé odľahčenie z účinkom pobavenia ale aj zamyslenia. Herecky výborné zvládnuté a po celý čas máme možnosť sledovať zaujímavé momentky dostávajúce diváka do varu.
Otvárací film festivalu bol dokument Soľ zeme (The Salt of the Earth, 2014), známeho režiséra Wima Wendersa. Bohatý dokument mapujúci vyše štyridsať ročný priebeh života fotografa, ponúkol z jeho pohľadu foto objektívu zaujímavú mozaiku sveta prežívajúceho neustále prírodné a ľudské rasové krízy, vojny, genocídy, ktoré sa nikdy nekončia a stále sa len niekde nové objavujú. Otrávenosť z tých prežitých udalostí pokleslého nemorálneho ľudstva bola u tohto fotografa veľmi citeľná, doslova bolo cítiť zhnusenie a bezmocnosť. Našťastie bolo tam aj ukázané, že sa dá nájsť cesta k vykúpeniu, aspoň cez záchranu prírodných zdrojov. Dokument ktorý moc úsmevu na tvári neprinesie.
Vo večerných hodinách prišlo aj na jeden z najlepších komerčných filmov roka 2015! A tak vo vynovenej kinosále v Dome umenia na veľkom striebornom plátne s poriadnou hudobnou aparatúrou, prišlo na veľký zážitok v podobe filmovej jazdy Mad Max: Zbesilá cesta (Mad Max: Fury Road, 2015) a aj keď asi väčšina zanietených fanúšikov mali možnosť vidieť tento skvelý film už niekoľkých krát, opäť to bolo veľké sústo, ktoré ohromí každým pozretím, film ktorý nemá obdoby!
Napísal: Matúš Gajdošech
